IKAR CZIKAR CZ

Poviedky bez sarkazmu. (Rita)19.9.2018
 

5
 počet hodnocení: 1
přečtené 337, Komentáře 2

 

Carpe diem.

 

Indícia „náhrobok“.

 

„Našiel ma,“ pocit radosti sa cez ňu prelial ako nežná vlna. Sledovala ho, ako prechádza bránou cintorína. Bolo príjemné byť nájdená. V poslednom čase sa cítila tak stratená.

Hrali tú hru už niekoľko týždňov. Ak sa chcel stretnúť, poslala mmsku s obrázkom indície, podľa ktorej mal uhádnuť, kde ho čaká. Dala mu k tomu primeraný časový limit. Ak ju do tej doby našiel, mali rande.

Dnes poslala fotku náhrobku s obrázkom ženy z 19. storočia. Rozprávala mu o nej na predchádzajúcej prechádzke. Pokiaľ naozaj počúval, hádanku rozlúšti ľahko.

Potešilo ju, že počúval. Kráčal k nej pomedzi pomníky a stromy, ktoré tu pretrvávali v dlhovekom partnerstve. Už dávno sa tu nepochovávalo. Väčšina hrobov bola stará viac ako sto rokov. Niektoré sa v pokore skláňali k zemi, unavene tak rezignovali v boji s časom. Na mnohých čas ušetril zažltnuté fotky ľudí v dobových odevoch a účesoch,   z čias, keď elegancia a spoločenská noblesa definovali postavenie ľudí.

Popoludňajšie letné slnko prenikalo cez koruny stromov a zdobilo žulové kamene zlatými trblietkami. Mihali sa na leštenom kameni a vyvolávali ilúziu pohybu tam, kde sa už dávno všetko zastavilo.

„Dobrý deň,“ usmial sa s predstieranou skromnosťou. Oči ho však prezrádzali. Odrážala sa v nich spokojnosť, že mu to zasa raz vyšlo. Nevedela odhadnúť, či je to spokojnosť lovca, ktorý vystopoval korisť, alebo spokojnosť muža, ktorý môže stráviť čas s vyvolenou ženou. Možno z každého niečo. A možno v tom nebol rozdiel. Rozhodla sa to neriešiť. Celý život zabíjala čaro dneška riešením toho čo bolo alebo toho, čo bude. Dnes nie.

„Teraz. Je len teraz,“ opakovala si v duchu svoju mantru.

Usmiala sa a oceňujúco kývla hlavou. Tým rozbila jeho hranú dôstojnosť a on sa polichotene zaškeril. Majetnícky ju objal a pobozkal. Bola jeho odmenou. Okamžite ich ovládla vášeň, ako vždy, keď sa jeden druhého dotkli.

„Pudová záležitosť. Feromóny,“ zvykla sa smiať ona.

„Ľúbim ťa,“ šepkal jej do vlasov a mračil sa, keď jeho slová ostávali bez odozvy.

Nenásytne si prenikali do úst. Ich ruky akoby sa chceli zmocniť toho druhého, zmapovať ho, dobiť a okupovať. Pritlačil ju k starému agátu a ona cítila, ako sa drsné vrásky kmeňa vtláčajú cez letné šaty do jej pokožky.

„Teraz, nádherné teraz,“ zrýchlený rytmus srdca jej rezonoval v mozgu.

Na hranici znesvätenia pietneho miesta sa od seba odtrhli. Sladko ju to zabolelo. Akoby sa jej telo stihlo zľahka prirásť k jeho telu. Akoby jej niekto pomaličky strhával náplasť a vyvolával štípavý pocit. Toto bola bolesť, ktorú bola ochotná znášať. Zakaždým, keď sa od nej odtrhol. Zakaždým, keď sa lúčili.

„Poď. Ukážem ti najzaujímavejšie náhrobky,“ vzala ho za ruku a viedla. Nevedela sa zbaviť dojmu, že ho vedie stále. V celom ich vzťahu. Dala by prednosť tomu, keby viedol on. Možno by to potom niekam smerovalo. Ona je predsa tá stratená.

Mala rada teplo jeho mäkkej dlane. Druhou rukou sa dotýkala chladivých náhrobkov. Ten kontrast vnemov vnímala rovnako intenzívne ako vôňu tlejúceho lístia. Na cintorínoch sa zdá byť tá vôňa oveľa intenzívnejšia ako inde.

„Mávaš niekedy iracionálne pocity? Nemyslím myšlienky, ale pocity. Skoro až fyzické“, pozrela na neho, ale viac menej tušila, čo uvidí.

Jeho tvár bola ako vždy ústretová, ale bez pochopenia. Nezazlievala mu to. Vedela, že jej uvažovanie je zbytočne komplikované pre praktický život. On bol praktický muž.

„Niekedy sa vrátim v spomienkach do konkrétnej situácie a mám tak intenzívnu potrebu ju zmeniť, tak neskutočne intenzívnu, že keď si uvedomím, že to nejde, cítim až fyzickú bolesť. Taký vnútorný tlak, akoby som mala explodovať a rozložiť sa na atómy alebo kvarky a tak prekonať časopriestor,“ hovorila rýchlo a dúfala, že ju nemá za úplného blázna.

„Nie. To naozaj nemávam,“ s úsmevom potvrdil to, čo vedela.

Nerozumel jej. Občas ho to frustrovalo, ale väčšinou ho to k nej priťahovalo. Často sa pri nej cítil, akoby pozeral zaujímavý film v neznámom jazyku a snažil sa pochopiť jeho dej. Pôvodne si od ich vzťahu sľuboval len erotické potešenie, beh na krátku trať. Ale nejako sa namotal. Stihol už spoznať jej telo, ona samotná mu unikala. Každý deň sa k nej odznovu približoval s tou istou opatrnosťou. Ako k materiálu, ktorého vlastnosti sú nestále. Pripomínala mu vysoko odolný kryt na mobil, ktorý mu nedávno predvádzali v obchode. Ten síce odolával nárazom, dokonca aj úderu kladiva, ale stačilo by do neho pichnúť ostrým predmetom a rozsypal by sa.

„Asi preto, že nemáš takú spomienku,“ občas to s ním nevzdávala. Potrebovala, aby jej rozumel. „Predstav si, že by si liezol na skalu so svojim najlepším priateľom. A on by spadol a zabil sa. Snažil si sa ho zachytiť, ale vyšmykol sa ti. A ty by si vedel, že stačilo len o sekundu skôr zovrieť päsť. Nemyslíš, že by si sa vracal do minulosti, k tomu momentu a snažil sa byť o sekundu rýchlejší?“

„To nejde,“ uprel na ňu vážny pohľad, „nemôžeš sa predsa vrátiť do minulosti.“

„Viem. Preto som povedala, že je to iracionálny pocit,“ zasmiala sa odrazu koketne a očami ho vyzvala.

To bola tá jej podoba, ktorej rozumel. Pritiahol ju k sebe a prenikol do jej úst. Chcel do nej prenikať, do celého jej tela, spôsobom, ktorý ovládal.

„Rád by som napravil niektoré veci zo svojej minulosti. Kto nie. Ale to sa nedá,“ povedal, keď sa po chvíli od seba odtrhli a zasa kráčali pomedzi pomníky.

„Nie, tu nejde o pocit viny,“ zastala. Na náhrobku z drsne opracovaného kameňa spoznal na fotografii tvár ženy, ktorú mu poslala ako indíciu.

„Ide o okolnosti. Že stačilo tak málo. Jediná sekunda alebo pohyb. Náhodné rozhodnutie, ktoré sa zdalo bezvýznamné a pritom rozhodlo o niečom neodvolateľnom. Je ťažké sa s takým niečím zmieriť,“ neodtŕhala pohľad od obrázku v sépiových farbách v starožitnom rámčeku.

„Zlato, stalo sa ti niečo?“ zdalo sa mu, že pochopil.

„Nie,“ smiala sa, „len som taká neúspešná cestovateľka v čase. Pozri na ňu. Neviem prečo, ale strašne by som chcela vedieť, ako žila. A čo sa jej stalo.“

„Zjavne zomrela,“ podotkol vecne.

„Ale bola tu. Rovnako ako my teraz. Milovala a niekto miloval ju. Mala pocit nesmrteľnosti, ako my.“

„Viem, že som smrteľný,“ oponoval.

„Vieš to, ale necítiš to tak. Smrť je tá najväčšia istota v živote a napriek tomu je pre nás tá najneprijateľnejšia. Chcela by som precítiť jej život.“

„Som si istý, že to nejde,“ zhovievavo ju poúčal, „a som si istý, že nejde ani cestovať v čase.“

„Človek je jediný tvor, ktorý sa vedome pokúša o to, čo nejde,“ smiala sa a tým akoby poprela vážnosť témy.

„To je asi pravda,“ súhlasil. „A vieš čo ešte nejde? Pomilovať sa na tomto mieste. Poďme odtiaľto preč.“

 

Indícia „rieka“.

 

Čas vypršal. Mala by odísť. Cítila sklamanie, dnes chcela byť s ním. Sú to jej pravidlá. Vymyslela ich a práve preto by ich mala dodržiavať. Bolo by jednoduché hodiť to za hlavu ako nezmysel a proste počkať. Ale poznala sa. Ak urobila mužovi ústupok, ktorý si nezaslúžil, neskôr ho za to trestala.

Otočila sa a odchádzala. Od rieky zavial vietor. Oprel sa jej do chrbta, akoby podporoval jej rozhodnutie. Vzoprela sa mu. Otočila sa a pustila sa domov opačnou cestou, popri rieke.

„Prejdem sa,“ pomyslela si, ale hneď si to priznala. „Podvádzaš,“ posmievala sa sama sebe, „za normálnych okolností by si sa tu neprechádzala.“

Lenže okolnosti už nejakú dobu nie sú normálne. Chce dnešný deň stráviť s pocitom, že dodržala pravidlá alebo s ním?

Ide predsa len o dnešok. Nezáleží na tom, či obstál alebo nie. Nemusí ho testovať, podrobovať skúškam, ako to robievala s mužmi v minulosti. Pretože myslela na budúcnosť.

Všetko, čo si človek vyberá pre budúcnosť, vyberá tak, aby  to vydržalo. Ona nemusí.

Zašla k brehu. Ignorovala, ako sa jej vlhká hlina lepí na jemný semiš luxusných lodičiek. Čupla si a sledovala pomalý tok.

„Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky,“ vybavil sa jej citát zo štúdii. Ako dobre mu rozumela teraz, po toľkých rokoch.

Na hladine sa odrážali žltnúce stromy lemujúce breh. Videla svoj odraz. Vlnil sa, akoby sa túžil rozplynúť, ale nejaká sila ho proti jeho vôli držala pokope.

Nápor vetra sčeril hladinu a obraz stratil kontúry. Na vlnách, na odleskoch denného svetla, uvidela iné obrysy. Vysoký štíhly muž vedie za ruku dieťa. Dievčatko, šesťročné, dlhé hnedé vlásky zopnuté sponkami. S malými lienkami. Jej detská šperkovnica bola plná sponiek do vlasov, ale ona chcela len „lienkové“.

„Dnes by si si mala vziať plienkové,“ doberal si ju jej otec. Každý deň sa dokázali znova a znova smiať na tom hlúpom vtipe, akoby ho počuli prvý raz.

Boli šťastní. Uvedomovala si to vtedy? Asi áno. Ale boli to len chvíľkové stavy. Väčšinou riešila, čo bude variť, čo treba nakúpiť, plánovala víkendy, dovolenky, vybavenie bytu, školu a krúžky, ich budúcnosť.

To si nevyčíta. Keď máte rodinu, je budúcnosť dôležitý faktor. Ale nemohla sa zbaviť pocitu, že jej to dôležité uniklo. Ten čas. Keď máte pocit, že je čas na vašej strane, že je ho dosť, tak ním plytváte. Lenže stačí málo a čas prestane plynúť vo váš prospech.

Stačí hlúposť, zdanlivo bezvýznamná. Zakričať na milovaných, ktorí kráčajú na druhej strane ulice. V nadšení, že ste sa náhodou stretli.

Už keď zamávala, niečo v jej podvedomí ju varovalo. Nejaký inštinkt alebo periférne videnie, ktorým zazrela blížiaci sa autobus. Nemohla tušiť, že sa malá vytrhne otcovi z ruky. Že sa rozbehne cez cestu za svojou matkou. Nemohla to vedieť. A predsa sa nemôže zbaviť pocitu, že to vedieť mala.

Znovu prežívala tú chvíľu. Dnes však potlačila výkrik a ruka, ktorá mala zamávať, ostala pevne zovretá medzi jej kolenami. Toľkokrát sa vrátila do toho momentu, aby urobila všetko správne. Toľkokrát vlastným telom zastavovala ten prekliaty autobus. Bolesť v okolí žalúdka jej svojou intenzitou vyrazila dych. Nevedela, či plače kvôli bolesti svojho tela alebo duše.

Padajúci kamienok so šplechotom prerazil povrch vody. Do tváre ju zasiahlo niekoľko kvapiek. Prekvapene vyskočila z podrepu. Otočila sa. Stál tam a usmieval sa ako víťaz. Vedela o tom svoje.

„Oprskal som ťa“, utieral jej slzy z tváre. Nechala ho v tom. Nechala ho utrieť tie slané kvapky a potom sa mu prisala na ústa, akoby chcela nasať jeho život do svojho tela.

„Zlatko, zlatko...,“ mumlal a oplácal jej bozky. „Poďme sa niekam maznať.“

„Chcela by som sa prejsť. Ak ti to nevadí,“ hlas sa jej mierne chvel.

„Tak sa budeme prechádzať,“ ochotne ju vzal za ruku. Jej nervozitu pripísal svojmu účinku a bolo mu to príjemné.

Cestu po nábreží, od malého ramena Dunaja až do centra mesta, prešli skoro mlčky. Nemali nič spoločného, len vášeň a túžbu zaplniť samotu. Držala sa jeho mäkkej dlane a intenzívne vnímala jej teplo. Druhou rukou zľahka hladila kamenný múr popri rieke. Kontrast živého a mŕtveho sa v nej zrážal ako teplý a studený prúd. Vytváral vír, v ktorom sa topila.

Držal ju za ruku a ona ho viedla večernými uličkami starej časti mesta. Z reštaurácii a barov dopadalo na ulicu svetlo a zvuky zábavy. Bezstarostná mládež agresívne rozrážala dvere podnikov, tackavo vyrážala do ulíc s hlučným prejavom na oslavu svojej existencie. Pozerala na nich s troškou závisti. Závidela im nevedomosť, s ktorou tak bezstarostne plytvali časom.

Otočil ju k sebe a objal. Keď sa takto zahľadela do neurčita, strácal s ňou kontakt. Mal pocit, akoby ho opúšťala. Vtedy len ťažko zvládal návaly urazenej ješitnosti. Vzal jej hlavu do dlaní. Chcel uväzniť jej pozornosť a mať ju len pre seba. Začal ju bozkávať, aby zamaskoval majetnícku motiváciu toho gesta.

Odpovedala ako vždy náruživo. Jeho telo zareagovalo rýchlo. Pritisol sa k nej. Najradšej by si ju vzal priamo tam, uprostred korza rezonujúceho nočným životom.

Rozoznala tlak jeho tela. Tie jemné záchvevy v slabinách. Miesto bolo príliš frekventované na jeho intímnosti. Zakaždým, keď okolo nich prechádzali veselé motajúce sa skupinky alebo vážne sa náhliaci jednotlivci, skryla so smiechom svoju tvár na jeho hrudi. Bola v rozpakoch. Na svoj vek sa chovali asi nemiestne. Výstredne. Ale to bola presne tá intenzita prežitku, ktorú potrebovala.

Zaklonila hlavu a nechala ho, aby jej bozkával krk. V zornom poli mala tmavé kontúry kostolnej veže. Dôkaz megalomanskej snahy o dosiahnutie nebies sa nad nimi týčil ako pochmúrne memento. Uprene ju pozorovala a čakala, kedy sa pohne zo strany na stranu ako hroziaci prst.

Opäť vzal jej tvár do dlaní a vynútil si zrakový kontakt. Pohľadom akoby jej vnucoval koncentráciu. So smiechom ho odtiahla ku kostolu, do tmavého výklenku. Pritlačil sa na ňu váhou svojho nabudeného tela. Reliéf kamenného múru sa jej otláčal cez plášť do chrbta.

„Vzorkuje ma. Každé rande iný vzor,“ usmiala sa pobavená tou myšlienkou.

Skrytá v tieni gotických stien sa poddala jeho tlaku. Nebránila sa, keď jej rozopol plášť a vyhrnul šaty. Sama mu uvoľnila opasok a zips na nohaviciach. Rukou vkĺzla do tepla, kde pulzoval život. Pocítila, ako do nej vniká chlad, keď jej stiahol nohavičky. Striaslo ju. Chcela jeho teplo. Chcela ho v sebe cítiť čo najskôr a čo najdlhšie.

Objala ho okolo krku. Mierne sa vzoprela na jeho pleciach a nohami mu obopla bedrá. Uchopil jej nohy popod kolená a pritlačil ju k múru. Cítila ako do nej preniká. Krátkymi údermi jej búšil do klina a celé jej telo vtláčal do kostolného múru. Akoby z nej chcel urobiť sochu z reliéfu. Zvečnený dôkaz jej bytia.

Netrvalo to dlho. V podmienkach podobným týmto sa naučili rýchlo si vyhovieť. Opatrne pustil jej nohy na zem. Stále ju držal v zovretí, stále bol v nej.

„Ľúbim ťa,“ zašepkal do jej vlasov. Dýchal zhlboka a ona s hlavou na jeho hrudi vychutnávala jeho zrýchlený tep.

„Ľúbim ťa, počuješ?“ zašepkal naliehavejšie a trochu zosilnil zovretie. Zodvihla hlavu a pobozkala ho na ústa. To bola jediná odpoveď, ktorú mu vedela poskytnúť. Nemalo zmysel zasa hovoriť o biochémii, hormónoch, oxytocíne. Prvý raz to rozobrali s humorom a nadhľadom. Ona to myslela vážne, on to pokladal za koketériu. Čakal, že časom sa umúdri a zareaguje správne.

Teraz sa cítil odmietnutý. Odtiahol sa od nej. Obaja sa rýchle upravili. Pohľadom pri tom kontrolovali ulicu, či ich aktivita nemala nežiadúcich svedkov.

„Poďme,“ vzal ju za ruku, ale pôvodná neha akoby sa odplavila spolu s jeho mužským sekrétom.

„Ešte sa chceš prechádzať?“ spýtal sa stroho. Dotklo sa jej to.

„Pokiaľ máš pocit, že sme si už všetko odbili, môžeme ísť domov,“ reagovala ironickým úsmevom.

„Pozri,“ zatiahol ju za ruku a donútil tak zastať a otočiť sa k nemu, „ja nie som ten, čo si tu odbije sex a tým to pre neho končí. Ja nie.“

„Prosím, nekaz to,“ zašeptala. „Je nám spolu pekne, tak prečo ti to nestačí tak, ako to je?“

„Nestačí. Už mesiace ti hovorím, že ťa ľúbim a ty mlčíš. Cítim sa ako hlupák.“

„A keď to poviem, čo sa zmení? Budeš ma ľúbiť viac? Alebo menej? Aký to má význam?“

„Pre mňa to má význam,“ odmietavým gestom pustil jej ruku. „Nie je príjemné milovať niekoho, kto to necíti rovnako. Iste, rád sa s tebou milujem. Ale mám pocit, že dávam do toho vzťahu viac ako ty. A to už mi tak dobre nerobí.“

„Takže o toto ti ide? Potrebuješ stopercentnú návratnosť investície? Láska predsa nie je obchodná transakcia. Láska nie je rovnica,“ už keď to vravela, vedela, že nepochopí.

„Nerozumiem ti. Všetko komplikuješ. A tie tvoje nálady. Si zaujímavá žena, ale niekedy je toho priveľa.“

„Priveľa čoho? Priveľa mňa? Chcel by si zo mňa len tú nekomplikovanú časť? Ten kúsok, ktorý sa hodí do tvojej skladačky?“

„Nehádž to na mňa,“ ohradil sa, „nie je to moja vina.“

„Nie je tvoja vina čo?“ v hlase jej zaznelo podozrenie, kam to celé smeruje. „Vina za čo?“

„Takto to už ďalej nejde,“ zamračene formuloval svoje ultimátum. „Mne toto nestačí. Čo to vlastne je? Kamarátstvo s bonusom? Zo začiatku to stačilo, ale teraz som už inde. A mám pocit, že som tam sám.“

„Neviem, čo ti mám na to povedať,“ bezradne mykla ramenami. „Záleží mi na tebe. Chcem byť s tebou.“

„To nestačí,“ zarazil ju, „miluješ ma vôbec?“

„Prepáč,“ nepatrne pokrútila hlavou v odmietavom geste, „ale pre mňa milovať znamená niečo iné. Väčšie. Myslím, že je to len sémantický problém. Pochop, to slovo má pre mňa iný význam.“

„Jasné. Zasa mudruješ. Tak čo ku mne vlastne cítiš?“

„Som si istá, že k tebe cítim to isté, čo ty ku mne. Sme zaľúbení. Obaja rovnako. Je to zaľúbenosť. Nie láska.“

„Čo to zasa komplikuješ? Ľúbim ťa. Neriešim žiadne stupne citu, nevidím v tom rozdiel. Otázka je, či ma máš rada?“

„Mám ťa rada“ nezaváhala s odpoveďou.

„A miluješ ma?“ trval na svojom.

„Sám si povedal, že neriešiš stupne. Že v tom nie je rozdiel,“ pokúsila sa predísť tomu, čo nechcela.

„To si celá ty. To tvoje psychologické taktizovanie. Celý náš vzťah berieš ako hru. Ale život je vážna vec, “ vzdychol a zahľadel sa ponad jej hlavu, akoby mal byť už niekde inde. „Asi som si ťa príliš vpustil do svojho súkromia. Mám pocit, že je toho priveľa.“

„Priveľa čoho?“ dala mu tú istú otázku.

„Maj sa,“ skoro bez dotyku ju pobozkal na líce a odkráčal. Pozerala na jeho vzďaľujúcu sa postavu. Cítila štípavý pocit na duši. Príliš to štípalo v kontraste s teplom, ktoré ešte cítila v lone.

 

Indícia „povrazolezkyňa“.

 

Kedysi ten ruch zbožňovala. Ľudia nadávajú na komerčnosť Vianoc, ale ona sa v tom predvianočnom chaose vyžívala. Nestresoval ju. Darčeky radšej nakupovala pre iných, než prijímala. Donekonečna hrajúce vianočné melódie a žiarivá výzdoba v nej vyvolávali pocit výnimočného času a radosti. Rodinnej radosti. Vždy v tom chaose, pri nakupovaní, upratovaní alebo pečení, myslela na tých, pre ktorých sa tak snaží. A to ju robilo šťastnou.

Stále sa jej to páčilo. Aj keď to bolelo. Prvé roky sa snažila Vianoce ignorovať. Vzala si tabletky na spanie a snažila sa zobudiť až po sviatkoch. Ale farebné svetlá boli všade. Blikali v oknách, vo výkladoch. Nedalo sa pred tým ujsť. Tak začala chodiť do nákupných centier. V obchodoch si nakúpila pár zbytočností. Snažila sa splynúť. Nasať trocha radosti iných. Obtrieť sa o cudzie sviatky.

Kúpila mu darček. Sebe už nechcela kupovať nič. Teraz nevedela, čo s ním. Chvíľu bola dotknutá po ich rozchode, ale už ju to prešlo. Neplytvala energiou na zbytočné emócie. S každým dňom bol pre ňu dnešok stále vyššou prioritou. Preto čakala. Indíciu s obrázkom sochy akrobatky na lane pod sklenenou kupolou mu poslala pred pol hodinou. Ešte pätnásť minút.

Príjemné vibrácie ohlásili prichádzajúci hovor. Natešene siahla do kabelky pre mobil. Pri pohľade na číslo volajúceho vrátila mobil späť a ignorovala ďalšie zvonenie. Vedela, čo jej onkológ chce povedať. Že aj malá šanca je šanca. Že stojí za to bojovať.

Nie je bojovník. Napriek tomu, čo si o nej všetci myslia. Že je silná žena. Toľkokrát to počula, až je na to alergická. Taký nezmysel. Ako keby sa jej niekto pýtal, aký život si vyberie. Teraz má na výber.

Asi sa tej nálepky nezbaví ani potom. Keď si ľudia spravia názor, opúšťajú ho neochotne ako domov, na ktorý si zvykli. Povedia, že to bolo odvážne rozhodnutie. Vyhlásia jej zbabelosť za odvahu.

Silná žena. Asi preto, že sa vždy usmieva na ľudí okolo seba. Úsmevom neobťažuješ. Usmieva sa ako tá povrazolezkyňa. Pre publikum. Akoby to bola zábava, balansovať nad prázdnom.

V skutočnosti je slaboch. Nedokázala zabojovať o svoje manželstvo. Vzdala to v strachu z toho, čo by mohlo prísť. Nemé hádky o vine. Kto nemal zakričať. Kto pustil ruku, ktorú mal pevne držať.

Telo sa jej naplo, keď sa ponorila do minulosti. Ruku, zovretú v päsť, si pritlačila na žalúdok. Bolesť zmazala hranice medzi telesným a duševným. Splynula v jednu. Siahla do kabelky pre krabičku tramadolu. Mobil sa pri jej dotyku rozsvietil a ukázal čas. Bolo po termíne. Ochotne by čakala ďalej, keby mala aspoň malú nádej, že nakoniec príde.

Prehltla tabletku a potom ešte jednu. Zahľadela sa na zvyšné lieky. Aký by to vlastne malo zmysel? Čo by mu povedala? Pomiluj ma ešte raz? Chyť ma za ruku a ja sa nechám viesť?

Hodila lieky do kabelky. Naposledy sa pozrela na akrobatku, otočila sa a kráčala k východu. Vonku sa medzitým zotmelo. Davy ľudí na chodníkoch a hluk z frekventovanej cesty okamžite zamestnali jej zmysly. Niekto do nej zozadu narazil.

„Prepáčte,“ ospravedlňovala sa jej mladá žena, „pozri, čo robíš, vrazila si do tety,“ vzala za ruku malé dievčatko, sotva päťročné a ťahala ho preč.

Cítila dotyk dieťaťa, aj keď sa už s matkou stratilo v dave. Cítila ho hlboko v sebe.

„Moja. Moja malá,“ oči sa jej zaliali slzami. Nevedela to zastaviť. Svetlá ulice sa zmenili na farebné škvrny rozmazané na čiernom podklade. Slzy neboli určené pre publikum. Rozbehla sa, aby bola čo najskôr doma, sama.

 

Indícia „Isabelle a Teo“.

 

Položil ružu na okraj chodníka. Robil tak každý rok v tento deň. Nepotešilo by ju to, tým si bol istý. Nemala rada rezané kvety. Pokladala to za zbytočne utratené peniaze za zbytočne utratenú krásu. Ale čo iné ešte mohol urobiť? Teraz?

Vošiel do obchodného centra. Ako vždy ignoroval výklady a ľudí okolo seba. Eskalátorom sa vyviezol na najvyššie poschodie. Tam mal svoje miesto, odkiaľ mal k nej najbližšie.

Povrazolezkyňa. Už vedel, že sa volá Isabelle. Zo začiatku bola preňho len jedna zo sôch umiestnených v tomto areáli. Až časom zistil, že je súčasťou príbehu, do ktorého patria aj ostatné rozprávkové sochy anglického umelca Colina Spoffortha.

Rozprávka o záchrane priateľov. Pozrel dolu na prízemie. Tam, priamo pod akrobatkou, stála socha Tea, záchranára. Teo mal ruky vystreté pred sebou v záchrannom geste. Akoby chcel Isabelle chytiť do náručia.

Každý rok prichádzal v tento deň za Isabelle, ale nakoniec vždy fascinovane hľadel na Tea. Na jeho ruky. A potom na svoje.

Vtedy spoznal indíciu a bez váhania šiel na schôdzku. Keď ju uvidel, v prvom momente chcel zakričať, zamávať. Upútať jej pozornosť. A práve vtedy sa otočila opačným smerom. Odchádzala.

Zaváhal, sám netušil prečo. Možno jej vzďaľujúca sa postava v ňom vyvolala strach z toho, že zasa bude musieť prežívať jej stratu. Aj keď vtedy odišiel on, stále mal pocit, že ho opustila ona. Teraz potreboval viac času, aby to zvážil.

„Jediná sekunda alebo pohyb. Náhodné rozhodnutie, ktoré sa zdalo bezvýznamné. A rozhodlo o niečom neodvolateľnom,“ vybavovalo sa mu to presne.

Myslel, že má čas. Zvážiť to, zhodnotiť pre a proti. Keď vyšiel z nákupného centra, bola už tma. Dav ľudí na chodníku a blikajúce svetlá policajných áut a sanitky pritiahli jeho pozornosť ako magnet. Predral sa davom až k ceste. Telo ležalo pred odstaveným prázdnym autobusom. Bolo prikryté plachtou. Napriek tomu to vedel.

S pohľadom upretým na Tea myslel zakaždým na to isté. Vracal sa do toho momentu proti svojej vôli, neodolateľne priťahovaný potrebou zmeniť to spontánne rozhodnutie. Zdvihnúť ruku a upútať jej pozornosť.

Zhlboka vydýchol. Cítil vnútorný tlak. Akoby mal explodovať, rozložiť sa na atómy a kvarky a tak prekonať časopriestor.

 

Epilóg.

 

„Chcem sa s tebou stretnúť. Prosím,“ jeho hlas v telefóne bol naliehavý.

„Dobre,“ súhlasila, „tak o desať minút na parkovisku.“

Nastúpila do auta a zapla si pás. Otočila k nemu tvár a usmiala sa. Nekládla otázky, čakala.

Dal jej pusu a naštartoval auto. Cesta trvala krátko, pár minút. Zaparkoval na Žižkovej ulici.

Už tušila, kam pôjdu. Vzal ju za ruku a viedol k bráne Mikulášskeho cintorína.

„Doveď ma k nej,“ povedal mäkko, ale v tvári nemal ani náznak úsmevu.

Vedela kam. Potešilo ju, že vtedy na prechádzke počúval. A prekvapilo, že čítal poviedku, ktorú zverejnila na internete. Nebol typ, ktorý číta také veci. Bol praktický muž.

Viedla ho k zadnej stene cintorína. Cestou sa jemne prstami dotýkala pomníkov, okolo ktorých prechádzali. Nakoniec zastala a ukázala na náhrobok s  fotografiou ženy. Krátko pozrel na obrázok a potom sa zadíval na ňu.

„Čítal som to,“ v hlase mu znel vyčítavý podtón.

„To som pochopila,“ usmiala sa vyzývavo, ale hneď v rozpakoch uhla pohľadom.

Pevne uchopil obe jej ruky vo výške lakťov a tak ju donútil k zrakovému kontaktu. „Čo sa deje? Chcem to vedieť.“

„Nič. Je to fikcia, vážne,“ vykrútila sa mu so smiechom.

„Ale pri tom Dunaji sme boli. To sa stalo. Poslala si mi tú indíciu, tak ako si to napísala.“

„Áno. A na základe toho som odvíjala príbeh. Vymyslený príbeh, chápeš?“ dohovárala mu.

„Čo ešte je pravda? Povedz mi to,“ naliehal.

„Tuším sa vyžívaš v melodrámach,“ smiala sa. „Mám pocit, že by sa ti celkom páčilo, keby to bola pravda.“

„Nevrav nezmysly,“ objal ju, aby nemohla uhnúť. „Je v tom ešte niečo pravdivé?“

Prestala sa vzpierať. Chvíľu skúmala jeho tvár.

„Je,“ súhlasne pokývala hlavou.

„Čo?“ spýtal sa s obavou.

„Predsa to podstatné, zlatko,“ pobozkala ho na ústa, „to, že sme tu. Ty a ja. Teraz.“

Kapitola 1-1 z 1
hodnotit:
hodnotit
12345

 


Komentáře

Rita11.10.2018
 

Ďakujem za reakciu. Každy autor vnáša do svojich diel sám seba, aj keď nepíše priamo o sebe. Aj keby nechcel, vždy necháva svoju pachovú stopu :):)

Dano11.10.2018
 

citlivé, citové, precíteniahodné .......
zažité?

Upozornění správce

Napište text v rámečku do pole pod ním. V případě, že nebude správně vyplněný, mail_to_by_send

sec



Návštěvník

 

Profil autora

Rita

O mně

Bude mi cťou, ak venujete pozornosť mojej tvorbe. Bude mi potešením, pokiaľ Vám moje dielka budú stáť za reakciu. A ak sa Vám budú aj páčiť, tak budem mať spokojný úsmev od ucha k uchu. Dopredu ďakujem.

 

Všechna moje díla


Mediální partneři projektu:

 

 

  • AGENTURA MÁM TALENT SPOLUPRACUJE S TĚMITO NAKLADATELSTVÍMI: Albatros Media, Alpress, Amenius, Arkus, Baronet, Beta - Dobrovský, Brána, Carpe Diem, Dobrovský, Dokořán, Egmont, Epika, Epocha, Euromedia Group, EvitaPress (SK), Grada Publishing a.s., Hejkal, Host, JaS, Jota, Ikar (SK), Koruna (SK), agentura Krigl, Lekmoty, Mladá Fronta, Moba, Monument, Nakl. 65. pole, Nava, Paseka, Portál, Šulc - Švarc, Vašut, Viking, Vyšehrad


                    
  •  
  •  
  •