IKAR CZIKAR CZ

Mlčanie jahniatok (Rita)24.6.2018
 

5
 počet hodnocení: 1
přečtené 429, Komentáře 4

 

Jeho dlane mi skĺzli po šiji, obkrúžili ramená a teraz sa nežne presúvajú k bokom. Chvíľu tam zotrvajú a zasa sa vydávajú po tej istej trase vytýčenej na mojom tele. Dráždivý dotyk na krku, tesne pod hranicou vlasov, ma príjemne elektrizuje. Keď mi jeho palce kontúrujú chrbticu a potom dôrazne zatlačia na žliabky v panvovej oblasti, privieram oči slasťou.

Takto to mám rada. Dotyky. Len brať a nemusieť nič dávať. Len si vychutnávať. Neriešiť, či intímne osvetlenie prezrádza moju celulitídu. Bez pocitu trápnosti, keď jeho prsty miesia moje tukové vankúšiky. Je mi jedno, či sa mu páčim. Je mi ukradnutý. S najväčšou pravdepodobnosťou ho už nikdy neuvidím. Ak aj áno, asi ho nespoznám. Ani neviem, ako vyzerá. Venovala som mu minimum pozornosti, kým sme začali. Letmý pozdrav a ide sa na to. Nemám potrebu nadväzovať kontakt. To zbytočne rozptyľuje. 

„Ste stuhnutá. Máte stresové zamestnanie?“  Dokelu. Neznášam ukecaných masérov.

„Nie,“  dúfam, že jednoslabičná odpoveď naznačí. Dúfam zbytočne.

„Ale pokožku máte dobrú. Hydratovanú,“ melie ďalej. Odmietavo mlčím s hlavou zarazenou do podložky. Pohoda je preč.

„Asi veľa pijete, že?“ pokračuje v narúšaní môjho relaxu.

„Nie“, snažím sa dať do tej slabiky varovný podtón.

„Tak sa krémujete, že?“

„Nie!“

„Ale posilňujete?“

„Nie!“

„Ale určite cvičíte. Máte široký chrbát, pekne do trojuholníka,“ znalecky prechádza dlaňami po mojom chrbte. „Pekný široký chrbát. A dobrá pokožka.“

            Tuhnem. Tentokrát naozaj. Napäto sledujem pohyb jeho rúk. Ešte ma masíruje? Alebo už kreslí strih na svoj úchylný kostým?

            Zvyšok masáže si užívam uvoľnená ako myš v teráriu. Keď konečne skončí, chvatne sa zamotávam do plachty a unikám z miestnosti. Za dverami čaká Ina.

„Si na rade,“ posielam kámošku do jamy levovej. V duchu sa uškŕňam.

„Čo to, kurva, bolo?“ Ina je patrične rozhodená, keď sa po pol hodine vracia. Bahnime si vo vírivke.

„Testoval mi kožu ako Hannibal v Mlčaní jahniat,“ opisuje situáciu, keď sa ponorí medzi nás do bubliniek.

„To bol Buffalo Bill, masový vrah,“ opravuje ju Nataša.

„Nie masový, ale sériový,“ opravujem na oplátku ja Natašu.

„Mohla si ma varovať,“ Ina sa na mňa mračí.

„Nemohla,“ nič si z nej nerobím, „zo mňa by nemal dosť materiálu. Tiež si mala pocit, že ti na chrbát kreslí krajčírskou kriedou?“

„No, u mňa ho skôr fascinovali sedacie svaly,“ Ina sa stále tvári pobúrene. „Ten Buffalo Debil si myslel, že keď môj zadok nazve takto, tak to vôbec nebude divné.“

„Tvoj zadok?“ rehoce sa Nataša, „tak to asi potrebuje poťahy na bubny.“

            Užívame si teplú vodu, telá nastavujeme silným tryskám. Dva dni sa budeme rozmaznávať v tomto wellness hoteli vďaka Natašinmu darčekovému poukazu. Budeme si hýčkať telá v saunách a bazénoch. Budeme si hojiť duše v hotelovom bare. Jednoducho to bude skvelá skrášlovacia dámska jazda.

„V bare je dnes večer uzavretá spoločnosť,“ mrazí neskôr naše nadšenie recepčná. „Vlastne aj zajtra.“

„Ale čo tu máme večer robiť?“ otázku jej adresuje Nataša. Pozná miestne pomery a vie, že v širokom okolí sa nevyskytuje iný bar. Vlastne, v širokom okolí hotela sa okrem chatovej oblasti nevyskytuje vôbec nič.

„Je mi ľúto,“ empatická odpoveď recepčnej náš problém nerieši.

„Nevadí,“  Ina sa ako vždy snaží zachrániť náladu, „tak sa aspoň poriadne vyspíme. To je tiež dôležité pre krásu, no nie?“

„Asi nám nič iné nezostáva,“ rezignovane súhlasím.

            Blázinec začína o siedmej. Sedíme v Natašinej izbe. Možno preto, že jej izba je uprostred. Alebo preto, že ako predvídavý stratég pribalila do svojho kufra fľašu vodky.

            Decentne usrkávame vodku s džúsom a snažíme sa ignorovať hluk, ktorý sa šíri z baru priamo pod našimi izbami. Celodenný pobyt vo vodnom svete nás unavil, takže predstava skorého spánku nám celkom vyhovuje. Menej už vyhovuje fakt, že zábava pod nami neutícha. Skôr naopak. Je jasné, že firemný večierok naberá na obrátkach.

            O jedenástej nás recepčná ubezpečuje, že večierok sa do dvanástej určite skončí. S tým vedomím sa rozchádzame do svojich izieb.

            O jednej muzika pritvrdzuje. Diskotékové tuc – tuc – tuc  rezonuje cez slabé múry hotela. Tie očividne nebránia šíreniu zvuku, naopak, fungujú ako reproduktory. Rockové basy prenikajú stenami ako nôž maslom a vibrujú nábytkom.

O pol tretej ráno mi klope na dvere Ina. Robí to s citom, aby ma nezobudila. Zbytočná snaha. Spoločne, v pyžamách a s kruhmi pod očami, opatrne ťukáme na Natašine dvere. Otvárajú sa okamžite. Nataša v sexi negližé vyzerá ako reklama na Moulin Rouge, vrátane poháru vodky v ruke.

„Mne hrabne,“ mierne sa zapotáca, keď nás púšťa do izby, „nespala som ani minútu.“

„Detto,“ potvrdzuje Ina a kláti sa do kresla. Obsadzujem druhé kreslo.

„No ak ťa neuspalo ani toto,“  komentujem prázdnu fľašu vodky na stolíku.

„Zavoláme na recepciu?“ navrhujem neisto.

„Nie. To si vybavíme osobne,“ velí podgurážená Nataša a okamžite sa hrnie z dverí.

„Mohla na seba niečo hodiť,“ ospalo skonštatuje Ina, „veď je skoro nahá.“

            Cupitáme po chodbách hotela ako námesačné trio. Ani naše pyžamá, strapaté vlasy a strhané tváre nevyvádzajú recepčnú z pohodového statusu.

„Je mi ľúto,“ zasa odpoveď, čo nič nerieši.

„Vraveli ste, že to do dvanástej skončí,“  rozhadzuje Nataša rukami. Priesvitná tkanina na jej tele sa tým stáva ešte transparentnejšou. Recepčná zamrká riasami, ale hneď sa zasa plne koncentruje na náš problém.

„Je mi to naozaj ľúto. Ale nemôžem nič robiť.“

            No aspoň to priznala. Frustrované sa vraciame na izbu. S malou zastávkou, počas ktorej sa pripitá Nataša dobíja do cudzej izby .

„O čo ide?“ prekvapený chlap v prúžkovanom pyžame si rozospato pretiera rukou oči.

            Nataša je v rozpakoch len sekundu. V nasledujúcej sekunde sa jej rozhorčením rozširujú nozdry.

„Ako môžete v tom hluku spať!?“ zvrieskne na chlapa. Potom sa mu otáča chrbtom a na druhý pokus triafa do vlastnej izby oproti. Venujeme šokovanému mužovi ospravedlňujúci úsmev a nasledujeme Natašu.

„Tak ten už tiež nezaspí,“ sucho konštatuje Ina.

            V izbe padám na manželskú posteľ vedľa Nataši. Kontrolujem čas na mobile.

„Štvrť ma štyri. To by už mohli skončiť, nie?“ odpoveďou je desivé kvílenie, citeľne hlasnejšie než doterajšia hudba.

„Karaoke! Tí ožratí kreténi začínajú s karaoke! To im nedarujem,“ rozhorčenie katapultuje Natašu z postele. Ina sa v kresle strháva z driemot.

„A čo chceš robiť?“ pýtam sa a s obavami ju sledujem, ako sa zúrivo rozhliada po izbe.

„To uvidíš,“ mizne v kúpeľni. Počujem, ako napúšťa vodu do vane.

Napriek opileckému zavíjaniu barových hostí sa mi únavou zatvárajú oči. Mám pocit, akoby mi vedomie zaplavovala kalná voda. Prepadám sa do tmavej vody stále hlbšie a hlbšie.

Zrazu sa ozve rana. Prudko otváram oči. Tma a ticho je zarážajúce. Sadám si. Chvíľu sa neviem zorientovať. Rozoznávam Inine obrysy v kresle. Sedí vzpriamene. Takže aj ju to prebralo.

„Tak a je to,“ ozve sa Natašin hlas v tme.

„Čo si spravila?“ pýtam sa, ale nie som si istá, či to chcem vedieť.

„Ty si vyrazila v celom hoteli poistky?“ Ina je technicky viac podkutá, takže jej otázka smeruje k pointe.

„Ha - há,“ Natašin víťazoslávny pokrik potvrdzuje naše podozrenie.

„Mňa nenaserú,“ deklaruje hrdo. Potom padá na posteľ a okamžite zaspáva.

„Idem spať,“ apaticky prehlási Ina a mizne z izby. Klesám vedľa Nataši a pohlcuje ma voda.

            Ráno ma budí chlad. Snažím sa stiahnuť na seba prikrývku, ale nejde to. Nadvihujem sa na lakti, aby som zistila, v čom je problém. Problém je v Nataši, ktorá blokuje prikrývku svojim telom.

Otrávene sa dvíham z postele. Potácam sa do kúpeľne. Spánku bolo žalostne málo, potrebujem sa opláchnuť studenou vodou. Ťukám do vypínača. Svetlo už funguje.

„Ty kokso...,“ šokovane civiem na fén utopený v naplnenej vani.

            Ešte stále neveriaco pokyvujem hlavou, keď vchádzam do svojej izby. Pohľadom zavadím o posteľ, ktorá ma mi mala poskytnúť dlhý skrášľujúci spánok.

„Neplatný pokus,“ vravím svojmu strhanému obrazu v zrkadle nad umývadlom.

            V ústach mám zubnú kefku, keď vpúšťam Inu do izby. So včerajším mejkapom vyzerá sviežo ako vianočný stromček koncom januára.

„Vstala som len kvôli raňajkám,“ oznamuje mi opretá o dvere. Oči má zavreté.

„Tak poďme zobudiť Natašu.“

„Som skúšala,“ brzdí moje odhodlanie, “poslala ma do...že máme ísť na raňajky bez nej. Tiež mala na ústach penu, lenže nie zo zubnej pasty.“

„Tak poďme samé,“ hovorím odhodlane a vyplachujem si ústa vodou.

            Nataša sa k nám pridáva po obede vo vodnom svete. Ležíme ochabnuto v plytkom bazéne s teplou vodou.

„Zdržala som sa,“ oznamuje pre prípad, že by sme si nevšimli, „bola som im vynadať za ten rámus a za vypadnutú elektrinu.“

„Si robíš srandu, nie?“ vyvaľuje na ňu Ina oči. „Ty si predsa vyrazila poistky. Hodila si fén do vody, ak sa nepamätáš.“

„Ja sa pamätám,“ Nataša ju podráždene utne, „ale oni vedia prd. Dnes hodím do vane televízor. Fén už nefunguje.“

„Radšej brzdi. Aby ti to nedali k náhrade,“ krotím jej agresivitu.

„Zmeníš názor, keď ti poviem, že aj dnes je v bare uzavretá spoločnosť.“

„Recepčná spomínala,“ prikyvujem, „predpokladám, že jej to je ľúto.“

„To nie,“ piští Ina hystericky.

„Nerob z toho drámu,“ reaguje Nataša, „pôjdem do najbližšieho mesta kúpiť nejaký elektrospotrebič a problém vyriešim do polnoci.“

„Nie,“ Ina nesúhlasne kýva hlavou, „nie. Tam. Pozrite. Je tam masérový vrah Bill.“

            Ina ukazuje smerom ku vchodu do bazénového sveta. Naozaj, stojí tam. A nielen to. Máva na nás. Ako na povel sa všetky tri otáčame chrbtom k nemu a ponárame sa čo najhlbšie do vody.

„Ešte je tam?“ pýtam sa potichu. Ina sa nenápadne otáča.

„Ešte. Má výdrž, úchyl.“

„Tak držíme pozície,“ vraví Nataša a ako na povel sa všetky ponárame do vody až po uši.

            V pozícii letargických hrochov čakáme, až to maséra omrzí a odíde. Trvá to celú večnosť. Keď konečne môžeme opustiť horúcu lagúnu, máme pokožku zvrásnenú ako novorodenci.

„Som nasiaknutá vodou ako špongia,“ frfle Nataša, „poďme sa do sauny odpariť.“

            V eukalyptom prevoňanej parnej saune nás premáha spánok. Keď po chvíli otváram oči, stojí nado mnou tmavá silueta zahalená parou. Zaostrujem, snažím sa preniknúť cez hmlovinu. Silueta sa približuje, skláňa ku mne a z pary sa vynára tvár zdeformovaná šialenou grimasou. Masér. V ruke drží obrovské krajčírske nožnice.

„Aspoň malý kožný štep, prosím,“ šepká a prosebne na mňa upiera oči. Kričím. Kričím tak, že obe kamarátky vyskakujú na nohy.

„Preber sa,“ lomcuje so mnou Nataša, „niečo sa ti sníva.“

„Ježkove rany,“ lapám po dychu, „mala som strašný sen. Ten masér...“

„Moje nervy, už dajte pokoj s tým masérom,“ Nataša nás naštvane vyháňa zo sauny.

„Čo je to kožný štep?“ nechápavo krútim hlavou cestou do izby.

            Po večeri máme vzhľadom na uzavretý bar jedinú možnosť zábavy. Teda, jedinú po tom, čo sme Nataše zatrhli všetky teroristické akcie namierené proti hotelu, hotelovému personálu a hosťom baviacim sa v bare. Mierime do posilňovne.

„Tak neviem,“ Ina sa rozhliada po miestnosti, „jediný stroj, čo mi tu niečo hovorí, je ten automat na vodu.“

„Nejako zásadne to nerieš,“ usmerňuje ju Nataša, „proste niečo ťahaj alebo tlač, prípadne zdvíhaj. Účelom je uťahať sa tak, aby sme nemali silu niekoho v tomto hoteli zabiť.“

„Ale ja ani neviem, čím začať,“ Ina sa bezradne obzerá, „nikdy som necvičila a potom už nikdy cvičiť nebudem. Tak aký to má zmysel?“

„Počula si tú dychovku, keď sme sem šli? Potrebuješ viac dôvodov?“ vravím jej a vystupujem na bežecký pás. Má zložitý displej s množstvom programov. Je tam viac tlačidiel ako v kokpite stíhačky. Náhodným gombíkom spúšťam náhodný program. Svoj rozbeh sledujem v zrkadlovej stene pred sebou. Vidím Natašu, ako na žinenke zaujíma jednu z polôh jogy. Zároveň vidím Inu, ktorá pred zrkadlom pózuje s tými najmenšími činkami na svete.

„Pozor, aby si ich nevdýchla,“ radím jej zhovievavo.

Na viac zlomyseľností mi nezostáva čas, pretože pás začína sám od seba zrýchľovať. Snažím sa udržiavať tempo, prepletám nohami ako írsky boh tanca. Po chvíli cítim, že strácam pôdu pod nohami. Doslovne. Oči mám upreté na tlačidlá, ale bojím sa pustiť držadiel. Zdvíham pohľad, aby som vyhľadala pomoc dievčat. V zrkadle vidím postavu v bielom služobnom oblečení. Stojí za presklenými dverami posilňovne a uprene ma sleduje. Keď sa môj pohľad stretne s jeho, zabúdam bežať. V poslednej sekunde vedomia vidím, ako na mňa šialený masér mieri prstom.

Preberám sa na otrasy. Ležím na lehátku.

„Mali ste úraz. Pravdepodobne máte otras mozgu,“ oznamuje mi zdravotník, keď ma nakladajú do sanitky.

            Hlava mi naozaj pulzuje ako supernova pred výbuchom. Na sedadlo vedľa usádza zdravotník Natašu. Tvár sa jej kriví od bolesti.

„Čo sa stalo?“ pýtam sa vyplašene. „Ten maniak. Napadol nás, že?“

„Sama si maniak,“ osopuje sa na mňa zlostne. „To je názorná ukážka toho, že človek bez spánku stráca zdravý rozum.“

„Ale veď, predsa... Bol tam. Zíral. Prenasleduje nás,“ nerozumiem, ako môže popierať jasné fakty.

„Prenasledujú nás akurát výplody tvojej pošahanej fantázie, ty kráva. Chcel ti len vrátiť náušnicu, ktorú si stratila pri masáži.“

„Tak kto nás napadol?“ nechápem. Nataša na mňa pozerá ako na blázna.

„To ty, ty magor. Vyletela si z toho pásu a dopadla rovno na mňa. Určite mám zlomené rebrá. Do konca života budem mať v pozícii Kandhárásana nervový tik.“

            Vo dverách sanitky sa ukazuje Inina hlava.

„Baby, ten relaxačný pobyt zrovna nedopadol, že? Ale je tu aj dobrá správa. Nechajú si vás cez noc v nemocnici. Takže sa nakoniec vyspíte,“ vypočujeme si jej pochybnú útechu a potom nás sanitka odváža.

Našťastie pre nás zo sanitky nevidíme na maséra, ako nám za zvukov temperamentnej ľudovej muziky smutne máva na cestu. 

Kapitola 1-1 z 1
hodnotit:
hodnotit
12345

 


Komentáře

Oskar Koblížek22.7.2018
 

Ne, ne, slovenština pro mě problémem opravdu není. Jezdíval jsem jako montér a na Slovensku jsem strávil po určitých etapách, po součtu, asi tři roky. A to dokonce jeden čas i na východním (Prešov, Košice, Snina), kde „slovenština“ byla zprvu docela tvrdý oříšek. :-))) Patřím naštěstí ještě ke generaci, která si užívala v TV tzv. slovenské podělky a i ve škole jsme dostali určité základy a tak se s tím člověk mohl celkem rychle vyrovnat. Ovšem houba v tomto výrazu do mě nějak celou dobu asi ani neťukla nebo jsem ji nepovšimnutě zcela přešel. Pro mě to byla prostě stále huba. Jen piš dál a já se postupně na všechno vrhnu jako hladový tygr.
Slovenština tady na portále určitě problém není, neboť se tady nějak nekomentují ani díla ostatní. Měj se.

Rita21.7.2018
 

Ďakujem, že venuješ svoj čas mojim dielkam. Som rada, že ťa bavia. Táto poviedka je malá uputávka na môj poviedkový román Epizody zo života slonov. Skladá sa z humorných poviedok ktoré tvoria voľnú dejovú líniu o bláznivých zážitkoch týchto hrdinok. Špongia je houba, čo ja viem celý život :):)

Oskar Koblížek21.7.2018
 

Chudák Buffalo Debil, takhle ho obviňovat. Udržovalo mě to v napětí, a náušnice mě tedy ani ve zlém snu nenapadly. :-)) Dobré dialogy a správná wellness atmosféra. Jo a ještě jedno pozitivum. Objevil jsem nové slovo! Špongia! To mě nějak celý život míjelo. :o))

Rita21.7.2018
 

Vďaka za tvoje komentáre. Už som mala pocit, že na tomto portáli nikto nekomentuje a nikto nehodnotí. Snáď nie je slovenčina až taký problém :)

Upozornění správce

Napište text v rámečku do pole pod ním. V případě, že nebude správně vyplněný, mail_to_by_send

sec



Návštěvník

 

Profil autora

Rita

O mně

Bude mi cťou, ak venujete pozornosť mojej tvorbe. Bude mi potešením, pokiaľ Vám moje dielka budú stáť za reakciu. A ak sa Vám budú aj páčiť, tak budem mať spokojný úsmev od ucha k uchu. Dopredu ďakujem.

 

Všechna moje díla


Mediální partneři projektu:

 

 

  • AGENTURA MÁM TALENT SPOLUPRACUJE S TĚMITO NAKLADATELSTVÍMI: Albatros Media, Alpress, Amenius, Arkus, Baronet, Beta - Dobrovský, Brána, Carpe Diem, Dobrovský, Dokořán, Egmont, Epika, Epocha, Euromedia Group, EvitaPress (SK), Grada Publishing a.s., Hejkal, Host, JaS, Jota, Ikar (SK), Koruna (SK), agentura Krigl, Lekmoty, Mladá Fronta, Moba, Monument, Nakl. 65. pole, Nava, Paseka, Portál, Šulc - Švarc, Vašut, Viking, Vyšehrad


                    
  •  
  •  
  •