IKAR CZIKAR CZ

Poviedky z budúcnosti (Matt van den Bryll)7.12.2013
 

5
 počet hodnocení: 60
přečtené 679, Komentáře 17

 

Budúca generácia

 

„Neuveriteľný človek!“ vykĺzne mi po zložení telefónu.

„Je piatok, šesť hodín a on chce ešte nejakú prezentáciu. Nemá nič iné na práci?!“ prebieha mi v hlave, kým horúčkovito prehľadávam adresáre na ploche monitoru. Mal som byť už dávno doma.

„Tu! Nie! Tu to je. Nie, to je staršia verzia. Ako naschvál! Aha, no poď sem!“ odošlem šéfovi súbor mailom, v ktorom mu nezabudnem popriať krásny predĺžený víkend. V pondelok je po dlhej dobe konečne sviatok. Cez okno sledujem zhoršujúcu sa situáciu v meste.

„To nestihnem!“ uvedomujem si, že dopravná špička je nad moje sily i nad sily môjho ojazdeného tátoša v podzemnej garáži.

„Slnečnica,“ vytočím hlasom na mobile manželku.

„Kde si?!“ ozve sa vystrašeným hlasom.

„Musel som ešte niečo dorobiť,“ prepnem na hlasitý hovor a položím telefón na stôl.

„Teraz?! Nevieš zavolať?! My ťa tu čakáme nachystaní už od piatej. Tí dvaja už stihli rozbiť susedke dva kvetináče.“

„Čo robili?“ snažím sa hodiť jej hnev iným smerom a vypínam počítač.

„Spúšťali sa v kanoe dolu po schodoch.“

„Aha...“ predstavím si synov natlačených v detskom kanoe a zasmejem sa.

„Nesmej sa! Poď už domov! Zase prídeme poslední.“

„Veď už idem. Práve som skončil. Pôjdem metrom, autom by som neprišiel ani do rána. Neboj sa, ostatní určite tiež budú meškať. Tipujem, že do hodiny, maximálne hodiny a pol, som doma,“ ukladám si zápisník a pero do koženej tašky.

„Dobre, len čo tie veci, ktoré si naložil do auta?“

„Ktoré?“

„Nerob sa. Ráno som ťa videla ako si veselo nesieš dva kartóny plechoviek piva.“

„Tak si požičiame.“

„Požičiame? Požičiaš si päťdesiat plechoviek? Ty... vieš čo nechcem sa hádať pred cestou, ale dúfam, že chápeš. Ideme predsa s deťmi. Na tri dni. Päťdesiat pív. Chápeš?!“

„Hlásili, že bude teplo,“ priložím identifikačnú kartu k snímaču vchodových dvier a kývnutím hlavy sa rozlúčim s vrátnikom.

„Nenakúpime niekde po ceste?“

„Nemáme čas,“ s nevôľou si predstavujem ako niekde stojím v rade.

„Fajn. Požičiaš si. Budeme tam vyzerať ako nejaké sociálne prípady.“

„Na splave sa to tak neberie. Tam sa všetko požičiava. Aj manželky,“ usmejem sa pri pohľade na šéfa, ktorý sa trúbením snaží dostať z firemného parkoviska na hlavnú cestu. Podľa dlhého radu áut to vyzerá, že tu trochu pobudne.

„Heej? Tak to idem zavolať našim, že im necháme deti. Potešia sa.......“

„Počkaj! Nepočujem ťa. Dobre, tak to asi nebolo vtipné,“ podráždene zamávam taškou na vodiča, ktorý ma práve skoro prešiel.

„Neboj sa. To by som im neurobila. Veľmi sa tešia. No dobre...idem tú kopu vecí, ktoré si pripravil trochu pretriediť aby mi to vliezlo do auta.“ Cítim v jej hlase radosť.

„Tú mačetu strašne potrebujem!“ zvriesknem a okoloidúca pani inštinktívne odo mňa odskočí.

„Žena mi ide triediť moje veci,“ s úsmevom vysvetlím, ale jej popolavá tvár nejaví známky pochopenia.

„Moment....No fajn! Zasa niečo. Musím ísť. Ponáhľaj sa a....“ ďalšie slová manželky prehluší krik detí.

Super. Je štvrť na sedem a už som pri parku. Napriek tomu, že ľudí pribúda. Všetci chcú využiť babie leto a vypadnúť von zo zaprášenej metropoly niekam do prírody. Rozhodnem sa prejsť cez park. Je to síce dlhšie, ale pri tom počte tlačiacich sa ľudí na chodníkoch, to bude asi rýchlejšie. Ak nejdem do práce autom, čo nie je veľmi často, chodievam tadeto. Viem, že tu vždy nájdem pohladenie duše i zmyslov. Je tu pokoj. Orgován rozvoniava. Z korún vysokých stromov, ktoré vrhajú chladivý tieň, počuť nejakých operencov. Pripadá mi to akoby som prešiel do iného sveta. Všetok ten prach, zhon a ruch zostal za vysokým múrom, ktorý chráni ostrovček zelene v meste. Tento park je posledný. „Možno na neho zabudli, pretože je príliš malý. Alebo zatiaľ nevyhovuje žiadnym stavebným plánom,“ premýšľam a pozorujem drobného vtáka, ktorého správanie ma zaujme natoľko, že na chvíľu zastanem. Rýchlo poletuje zo strany na stranu akoby sa nevedel rozhodnúť ktorým smerom má letieť.

„A...vyzerá, že už si sa rozhodol,“ sledujem ako mizne vo výške.

„Dnes nemám čas na kochanie sa krásou fauny či flóry. Užijem si jej dostatok cez víkend,“ pokarhám sám seba a rozbehnem sa ďalej po štrkovej cestičke. Moje náhlenie však zbrzdí dopad niečoho malého iba pár metrov odo mňa. Na hnedom opadanom lístí nehybne leží zakrvavený modrý vtáčik. Je to ten istý, čo pred chvíľou nevedel kadiaľ letieť. Pozriem na jasnú oblohu. Mobil si preložím do vrecka spotenej košele, zvlečiem si sako, prevesím ho cez tašku a rozbehnem sa k východu z parku. Mám dojem, že orgován vonia inakšie. Spev vtákov v košatých korunách stíchol.

„To je tým sparnom,“ pomyslím si a potlačím kovovú vchodovú bránu. Opúšťam poslednú tôň a vrhám sa vpred do víru veľkomesta. Mierne prikrčený a silne motivovaný. Vyzbrojený ostrými lakťami, nabrúseným jazykom, býčiu šijou, orientáciou v tlačenici a svižnosťou v predbiehaní pomalších jedincov by nemal byť problém rýchlo prejsť k stanici metra, ktorá je vzdialená už len zhruba pol kilometra. Na moje prekvapenie však nemusím čeliť halde tiel, ktoré ako naschvál idú opačným smerom. Väčšina iba postáva a s úžasom hľadí na oblohu. Pozriem hore a....

„Nádhera!“ rýchlo vytiahnem mobil, aby som si natočil divadlo, ktoré práve prebieha na oblohe. Kvôli môjmu nasadeniu prebiť sa k metru som oň skoro prišiel. Dúha! Nevidel som ju najmenej desať rokov. A ešte takúto krásnu. Zvláštne, že nepršalo, ale moment...čo sa to deje? Pás červenej sa stále viac rozširuje. Postupne pohlcuje ostatné farby. Nakoniec ostáva iba červená.

„Super! Mám to natočené. Červená dúha. Žena sa určite poteší, keď jej to ukážem. Vlastne oni tú dúhu musia tiež vidieť. Vlastne nepoteší. Čakajú na mňa a ja jej poviem akú krásnu dúhu som natočil...“ rastú mi v hlave pochybnosti. Pomalým krokom sa deriem vpred a stále natáčam. Z mobilu mi zrazu vyprskne pár iskier, zľaknem sa a pustím ho z ruky.

„No fajn!“ zohnem sa poň ale pán, ktorý ma míňa a zíza na nebo, odkopne telefón z chodníka na cestu.

„Čo robíte?!“ zakričím na neho, ale pán mi nevenuje žiadnu pozornosť a ďalej sleduje nebeské predstavenie. Rýchlo sa vrhnem po mobile medzi dve autá stojace v zápche.

„No poďme! Prežil si už horšie veci. Toto bol len taký malý pád,“ dohováram mu v snahe oživiť ho. Na tmavý displej dopadne kvapka vody.

„Prší? Búrka z toho tepla. Ale dúfam, že prejde. Má byť predsa pekne. To by z toho splavu veľa nebolo,“ pátram pohľadom po búrkových mračnách. Dúha sa zdá oveľa tmavšia a širšia ako pred chvíľou.

„No pusti sa!“ nalieham na môjho elektronického kamaráta, ktorý dostane ďalšiu salvu kvapiek vody. Pretriem ho rukávom, vsuniem do vrecka a rozbehnem sa k metru.

„Už aby som bol doma. Zrejme zmoknem. Možno som mal ísť autom,“ závistlivo zazerám na pohodlne usadených šoférov.

„Nie! Veď skoro stoja. To by trvalo,“ utešujem sám seba a tlačím sa pomedzi ľudí. Stanicu metra už mám na dohľad, ale dopredu sa posúvam stále pomalšie. Mám dojem, že ľudia sa na tom chodníku množia. Vždy je to tak. Množstvo uponáhľaných, nahnevaných či namosúrených tvárí. Málokedy som v dave videl usmiatu tvár. Hlavne preto sa pohľadom okoloidúcich vyhýbam. Radšej si budem obzerať ošarpané budovy po mojej pravici. Ich obyvatelia museli byť nadšení, keď im pod oknami postavili hlavnú cestu. Plno smradu z výfukov až z toho štípu oči. Vidím trochu rozmazane. Postavy sa strácajú akoby v dyme. Zrak mi padne na okoloidúcu slečnu. Pripadá mi ako nejaká éterická bytosť kráčajúca v hmle. Neuhnem pohľadom a zahľadím sa jej do očí. Z toho pohľadu ma zamrazí. Zmätene sa otočím a zaborím pohľad do neba. Cítim sa nesvoj.

Náhle oblohu rozčesne oslnivý blesk. Rýchlo sa chytím za oči, ktoré pália akoby mi do nich natiekla nejaká horúca tekutina. Ozve sa silný hrom. Mám dojem, že sa zachvela zem.

„Aauuuu!“ zarevem od bolesti. Mám pocit akoby mi niekto vrazil do uší skrutkovače. Chytím sa za ne. Cítim teplú lepkavú tekutinu. Zohnem sa po tašku, v ktorej mám papierové vreckovky. Zakrúti sa mi hlava a odzadu do mňa niekto buchne. Spadnem na zem. Šliapne mi na krk. Vojde do mňa zúrivosť.

„Čo robíš?!“ vstanem a otočím sa, aby som si to s ním vydiskutoval. Nevidím nikoho a nič. Iba tmu. Niekto do mňa silno sotí. Vystriem ruky pred seba a oháňam sa taškou.

„Čo robíš?!“ revem a druhou rukou si pretieram oči. Vôbec ich necítim. Iba tú tekutinu.

„Čo sa to deje? To je krv?“ prebehne mi hlavou a stále sa oháňam taškou. Niekoho som trafil. Vrhnem sa k tomu miestu s natiahnutými prstami ako pazúrmi. Poslepiačky ho chytím za krk.

„Nevidím!“ zúrivo ním lomcujem. Chytí ma za predlaktie oboma rukami. Uvedomím si, že sú to ženské ruky. Zmätene ju pustím.

„Prepáčte, len som...niečo sa mi stalo....nič nevidím....myslel som....“ vyslovím, ale svoj hlas nepočujem. Úder z boku je taký silný akoby do mňa narazila lokomotíva. Odletím možno aj meter. Lapám po vyrazenom dychu a poležiačky si kontrolujem rebrá..

„Pomóc! Prosím! Pomôžte mi!“ kričím s rozpaženými rukami. Niekto mi stisne lakeť. Druhou rukou ma chytí za hodinky, ktoré som dostal od ženy k tridsiatke.

„Pusť!“ snažím sa vytrhnúť. Je silnejší. Drží ma pevne a rozoviera mi stisnutú dlaň.

„Prosím!“ vyšklbnem sa mu. Inštinktívne sa rozbehnem druhým smerom. Prebehnem pár krokov a zastanem.

Spadla mi taška. Zohnem sa po ňu. Cítim otrasy akoby niekto okolo mňa prebehol. Posuniem sa trochu doprava, kde nahmatám telefónnu búdku. Rýchlo do nej vleziem.

„To prejde! Upokoj sa!“ pretieram si oči. Som si istý, že to je krv. Tečie mi z očí i uší. Srdce mi búši ako zvon. Mám dojem, že mi každú chvíľu vyskočí z hrude.

„Čo sa stalo? Bože, ja nič nevidím!“ slzy mám na krajíčku. Roztrasenou rukou nahmatám v taške papierové vreckovky.

„Slnečnica,“ vytáčam manželku.

„Prosím ťa....príď po mňa! Oslepol som! Nič nevidím!....ani nepočujem. Prosím...čakám ťa. Som na stanici metra „Park“, hneď vo vstupnom vestibule, v telefónnej búdke,“ zhlboka vydýchnem.

„Nefunguje mi mobil,“ napadne mi, že som sa nikam nedovolal. Zúfalo sa vrhnem na telefónny automat. Vytiahnem z vrecka zopár drobných a nahádžem ich dnu. Po pamäti vyťukám číslo mojej ženy.

„Nie... moment... štvorka je tu. Nie... tu,“ zavesím a opätovne vyťukám. Zopakujem do telefónu, aby po mňa prišla.

„Áno,“ napadne mi vyťukať tiesňovú linku.

„Dobrý deň, prosím....neviem...som na stanici metra „Park“, v telefónnej búdke. Oslepol som! Aj ohluchol. Pomôžte mi prosím,“ položím. Trochu sa upokojím. Sako si vložím pod hlavu a pohodlne sa usadím. Márne sa pokúšam vytrieť krv z očí a uší.

„Čo sa mi to stalo? Ten blesk...možno bol nejaký silnejší a ...sa mi zapálili oči. Alergická reakcia? To je hlúposť....a čo ten hrom...hej to by mohlo byť,“ pokúšam sa prísť na dôvod môjho oslepnutia a ohluchnutia.

„Čo keď som sa nedovolal...čakám tu zbytočne....“ prepadnú ma pochybnosti.

„Keď odídem a žena ma tu bude hľadať...“ tipujem najlepšie riešenie. Zalovím rukou v taške a vytiahnem blok a pero. Vytrhnem papier a napíšem: „Bol som tu, ale neviem či som sa dovolal, tak skúsim ísť na trasu B k nám domov. Ludwig Horigstein.“

Na ďalší zdrap papiera napíšem: „POMÓC! Pomôžte mi prosím. Volám sa Ludwig Horigstein. Náhle som stratil zrak a sluch. Potrebujem sa dostať na Steinerovu ulicu 5. Ďakujem. Papierik si odložím a rozhodnem sa počkať aspoň pol hodinu. Počítam sekundy.

Po uplynutí času som presvedčený o tom, že som sa nikam nedovolal. Nikto neprišiel. Sako natlačím do tašky. Odkaz pre ženu, ak by predsa len prišla, nechám v búdke a druhý papierik vystrčím pred seba.

„Pomôžte mi prosím,“ opakujem dookola a ukazujem papierik. Druhou rukou, v ktorej držím tašku, hmatám pred sebou aby som do niečoho nenarazil. Pokračujem malými krokmi.

„To nie je možné! Nikto? Nenájde sa nik, kto by mi pomohol.“ Tá bezmocnosť ma ubíja.

Odhadujem, že by som mal byť už pri eskalátore. Šmátram pred sebou, ale nič nenachádzam. Zrazu do mňa niekto vrazí. Spravím pár kotrmelcov a zostanem ležať. Narazil som do niečoho mäkkého. Ohmatám to. Je to človek. Dýcha.

„Čo sa stalo?“ vzápätí si uvedomím, že aj keby mi odpovedal, nebudem ho počuť. Vyzerá, že vôbec na mňa nereaguje. Ani sa nepohol.

„Musím sa z tadiaľto dostať. Von! Na vzduch,“ nervózne šklbem golierom košele. Mám dojem, že sa dusím. Chytím sa zábradlia. Chápem, že stojím na eskalátore, ktorý nefunguje. Pomaly sa posúvam dopredu. Tašku som stratil. Papierik žmolím v ruke.

„Konečne. Som vonku,“ nadýchnem sa vzduchu. Cítim ako mi vietor ovial tvár. Neviem ako dlho to trvalo, ale podarilo sa mi dostať pred vchod do stanice metra.

„Pomóc,“ zakričím z plných síl, ktorých mi už veľa neostalo.

„Musí sa predsa niekto nájsť! Nemôžu byť všetci takí bezcitní,“ sadnem si na obrubník a opriem sa o pouličnú lampu. Vyrovnám polepený a spotený papierik a držím ho s natiahnutou rukou, tak aby si ho všimol každý, kto okolo mňa prejde. Predstavujem si ako sa ku mne skláňa usmiaty muž. Dotkne sa ma a pomáha mi vstať. Prečíta si papierik a zamáva na taxík, ktorý okamžite pri nás zabrzdí. Prebudím sa v posteli. Po pravici vidím synov ako sa predháňajú v tom, kto ma prvý objíme. Po mojej ľavici ďakuje moja nádherná žena neznámemu dobrodincovi. Otočí sa ku mne a povie: “Už si hore? Neboj sa. Všetko je v poriadku. Bolo to z tých antibiotík.“

Ruka mi stŕpla. Prsty necítim.

„Nie!“ zaskuvíňam, keď mi vietor uchmatne z ruky papierik.

V meste, v ktorom nie sú stromy, poletuje pár opadaných listov. Niektoré sú biele, iné riadkované. Zopár je ich farebných, zopár pokrčených. Všetky sú popísané. Na niektorých sú odkazy pre najbližších. Na iných opisy neznámych ľudí, ale na väčšine z nich sú prosby. Prosby o pomoc.

 

 

 

Kapitola 1-1 z 2
hodnotit:
hodnotit
12345

 


Komentáře

meduza18.8.2016
 

asi neviem ako alebo tu nie sú tvoje poviedky neviem sa dostať ani k jedinej, unavuje ma toto hľadanie všetkého, neviem sa nikam dostať pomoooc

Matt van den Bryll27.8.2016
 

Ahoj meduza,

za chvíľu sem niečo pridám:)
Pekný večer

Dorian Gray9.2.2014
 

Matt, ja súhlasím s Maruškou, že si jeden z najlepších autorov. Mojím prianím by bolo počúvať Tvoje poviedky a diela v rádiu. Si pre mňa vzorom v písaní :)
Milujem krátke poviedky, ale od Teba by som zvládol s veľkou pravdepodobnosťou aj román :D
Ináč, pri tejto poviedke som sa cítil, ako keď som počúval na rádiu Slovensko kedysi \"literárne zimomriavky\" :) Bola to moja obľúbená relácia, no zrušili ju.

Matt van den Bryll9.2.2014
 

Ahoj Dorian,
no... neviem, čo mám povedať:) Tvoje slová si veľmi cením. Verím, že raz taká relácia opäť bude a možno to bude priestor i pre takéto krátke texty:) Autori sú tu od výmyslu sveta:) Každý píše inak, teda ak do textov vkladá kúsok seba. Ja zasa obdivujem poetov. Chcel by som raz napísať báseň:) Nemyslím takú obyčajnú, akú zosmolí niekto pri pive, len nech sa rýmuje:) Aj som zopár napísal, ale nakoniec som uznal, že sú vhodné akurát... no vlastne ani neviem:) Preto máš môj obdiv, že to dokážeš. To je umenie. Pre mňa to znamená veľa čítať a vyberať si kvalitu:) A skúšať... možno raz:)
Želám pekný zvyšok víkendu
Matt

Miriam Mikulková9.2.2014
 

Ahoj Matt, páčia sa mi obe poviedky, ale Budúca generácia ma zaujala rovnako ako Lenush o trochu viac, pútavé čítanie napínavé až do konca.

Matt van den Bryll9.2.2014
 

Ahoj Miriam,
ďakujem za prečítanie i za zanechanie pár povzbudivých slov:)
Pekný večer
Matt

Lenush8.2.2014
 

Ahoj Matt. V prvom rade sa ti chcem ešte raz poďakovať za reakciu na moje príspevky, potešil si ma :) A chcem ti povedať, že tá prvá poviedka - \"Budúca generácia\" - tak tá je fakt úžasná! Úplne ma dostala, skutočne :) Druhá sa mi, samozrejme, tiež páči, ale tá prvá to je... Ani nenachádzam slov. Skutočne ma to dostalo :) Určite sa k tvojim dielam ešte vrátim :)

Matt van den Bryll8.2.2014
 

Ahoj Lenush,
Ďakujem veľmi pekne za pozitívnu reakciu:) Prosím pod akým pseudonymom uverejňuješ, aby som mohol prísť opäť na návštevu:) Ako Lenush som ťa nenašiel:)Predpokladám, že budeš Lenka:)
Pekný večer
Matt

Eksko15.1.2014
 

Ahoj,
som na tomto portáli nový a tvoja poviedka je prvý text, ktorý som prečítal celý. Do dlhších som sa zatiaľ nechcel púšťať a z prvých riadkov niektorých kratších som pochopil, že sú tu medzi autormi až priepastné rozdiely, čo je ale vzhľadom na povahu a účel tejto webstránky celkom prirodzené. Tvoja poviedka sa mi páčila. Je autentická a jej hlavný hrdina jedná úplne spontánne.

Matt van den Bryll17.1.2014
 

Ahoj Eksko,
Ďakujem veľmi pekne za príjemnú reakciu i za prečítanie.:) Pochopil si správne, že väčšinou sú tu autori a tí si medzi sebou vymieňajú názory či rady. Čítaj ostatných, komentuj a budú Ťa čítať a získaš spätnú väzbu. Je to taký barter:)
Pekný víkend
Matt

dotyčná osoba8.12.2013
 

Výborné Matt :)
poriadne dramatické, dokonale vystihnutá atmosféra, chválim, tľapkám :D
pekný večer

Matt van den Bryll8.12.2013
 

Ahoj dotyčná osoba,
teším sa:)
Pekný večer i Tebe.
Matt

Mária Blšáková8.12.2013
 

Matt
Myslím si, že si jeden z najlepších autorov na tejto stránke.

dotyčná osoba8.12.2013
 

súhlasím (:

Matt van den Bryll8.12.2013
 

Ďakujem vernej čitateľke:) Kedy niečo pridáš?
Matt

dotyčná osoba8.12.2013
 

Neviem...nič ma nekope :D čakám na múzu a nechodí, asi kvôli počasiu, či čo..
:)
predvčerom to vyzeralo nádejne, už som chytala tú správnu vlnu a
nič...

Matt van den Bryll8.12.2013
 

Ahoj Mária,
neblbni:) Vieš ako sa ja viem červeňať:) Práve, že sa musím učiť. Veľmi sa mi páči, že si tu ľudia povedia, poradia a učia sa jeden od druhého.
Ďakujem! Vážim si Tvoje slová.
Želám Ti pekný zvyšok víkendu.
Matt

Upozornění správce

Napište text v rámečku do pole pod ním. V případě, že nebude správně vyplněný, mail_to_by_send

sec



Návštěvník

 

Profil autora

Matt van den Bryll

ja pracovna 3.jpg
O mně

Bol som tu

 

Všechna moje díla


Mediální partneři projektu:

 

 

  • AGENTURA MÁM TALENT SPOLUPRACUJE S TĚMITO NAKLADATELSTVÍMI: Albatros Media, Alpress, Amenius, Arkus, Baronet, Beta - Dobrovský, Brána, Carpe Diem, Dobrovský, Dokořán, Egmont, Epika, Epocha, Euromedia Group, EvitaPress (SK), Grada Publishing a.s., Hejkal, Host, JaS, Jota, Ikar (SK), Koruna (SK), agentura Krigl, Lekmoty, Mladá Fronta, Moba, Monument, Nakl. 65. pole, Nava, Paseka, Portál, Šulc - Švarc, Vašut, Viking, Vyšehrad


                    
  •  
  •  
  •