IKAR CZIKAR CZ

Len pre svoje deti (Adhara)27.2.2012
 

5
 počet hodnocení: 2
přečtené 6758, Komentáře 3

 

Bolo pekné odpoludnie, teplo, no nie horúco. Po nebi plávalo niekoľko bielych mrakov. Nedávno pršalo, ale z cesty sa už začal dvíhať prach. Vírili ho nepokojné kopytá dvoch koní zapriahnutých do voza. Voz stál na kraji cesty a kone neustále potriasali hlavami a hrabali kopytami. Bolo im už dlho.
Neďaleko koča stála Charlotte Douglasová, starostlivo učesaná a oblečená vo svojich najlepších šatách. Dnes ráno veľmi dlho stála pred skriňou a bezradne rozmýšľala, čo si má obliecť. Pritom na tom v podstate nezáležalo. Aj tak ju bude vídať aj v bežnom domácom a pracovnom oblečení, ale prvý dojem je predsa len dôležitý. A ona na neho chcela urobiť dobrý dojem. Ešte nikdy sa nestretla s človekom zo Zeme.
Jej manžel, Noah Douglas, stál vedľa nej. Bol tiež oblečený takmer slávnostne, ale z jeho postoja bolo badať prekvapenie a rozpaky. Hľadel totiž na toho človeka, človeka, ktorý bude u nich bývať minimálne mesiac, azda viac – a vyzeral úplne inak, ako si ho predstavoval.
Predovšetkým ho zarazilo, aký je mladý. Vyzeral, že nemá ani dvadsaťpäť rokov a po telesnej stránke ani oveľa viac nemal. Ale čisto prakticky bol od nich starší, oveľa, neuveriteľne starší. Prvýkrát prišiel na Soyranu vtedy, keď na jej súši ešte len živorili rastliny v nie veľmi čistom ovzduší. Narodil sa v čase, keď nežil ešte ani Noahov praprapraprapredok a na Soyrane neboli žiadni kolonisti. Napriek tomu bol od neho mladší.
Druhá vec, ktorá ho prekvapila sa tiež týkala jeho vzhľadu. Po tom, všetkom, čo počul o Zemi si Noah predstavoval pozemšťanov ako bledých a neduživých ľudí, ale on taký vôbec nebol. Noah mal oproti nemu len o niečo tmavšiu pokožku, čo spôsobil stály pobyt na slnku. Inak ale pozemšťan vyzeral byť rovnako zdravý, ako oni.
Jeho odev tiež vzbudil Noahov údiv. Samozrejme, nepredpokladal, že bude oblečený v leteckej uniforme, alebo dokonca v skafandri. Napriek tomu to akosi podvedome očakával. Pozemšťan mal však oblečenú jednoduchú košeľu a nohavice. Ale Noah vedel, že jeho odev je vyrobený z oveľa jemnejších a odolnejších vlákien, ako ten ich. Bola medzi nimi neprekonateľná priepasť, ktorú mohol Noah mohol len ignorovať, nie však zničiť. A práve táto priepasť v ňom vyvolávala obavy. Aj tak však k nemu cítil sympatie a keď mu ten človek podal ruku a pritom sa usmial, usmial sa aj Noah. „Gareth Remain“, predstavil sa.
Pri podávaní ruky si Noah všimol niečo na jeho zápästí. Vyzeralo to trochu ako hodinky. Noah videl kedysi jedny staré hodinky v meste, ale dobre vedel, že toto nijaké hodinky nie sú. Možno ukazovali aj čas, ale to bola ich najposlednejšia a najmenej podstatná funkcia. Ich skutočný význam bol oveľa väčší. Tú vec nosil každý člen posádky Messengera a nesmel si ju dať nikdy dole, za žiadnych okolností. Hovorilo sa tomu indikátor a sledovalo to všetky životne dôležité funkcie človeka. Zároveň bolo aj vysielačkou, ktorá udávala presnú polohu jeho nositeľa na planéte. Zvyšovalo to ich bezpečnosť počas letu i po pristátí. Kolonisti, pochopiteľne, nič také nemali. Tvorilo to ďalšiu priepasť medzi nimi a pozemšťanmi, či skôr prehlbovalo tú prvú.
Gareth Remain podal ruku aj Charlotte a potom Noah ukázal gestom ku koču. V tej chvíli sa cítil trápne, že pôjdu vozom, keď Remain bol zvyknutý na lietanie vo vesmírnych lodiach a v stratoplánoch. Ale na toto Remain predsa musel byť pripravený. A o to tu vlastne išlo. O oddych od všetkých stratoplánov, kozmoplánov, hyperelektrární, od všetkej techniky. Astronauti chceli zažiť pravé domáce prostredie, to jediné, čo im chýbalo. A Noah si opäť vybavil pocit hrdosti, ktorý zažil, keď sa dozvedel, že sú jednou z rodín, ktoré vybrali ako rodiny „s pravým domácim prostredím“. Zároveň to malo slúžiť ako dočastné ubytovanie astronautov, náhradné riešenie potom, ako Messenger pristál a jeho posádka sa spamätala z kultúrneho šoku. Soyrana totiž vyzerala úplne inak, ako ju tu zanechala posledná loď. Nikto ich nemohol na toto pripraviť. Zem a Soyrana boli totiž od seba nepredstaviteľne vzdialené. Každá výmena informácií medzi nimi trvala stovky rokov.
V koči cestou domov sa pokúšali prelomiť trápne ticho nejakými všeobecnými frázami, ale nedarilo sa im to. Obe strany cítili, že je to zbytočné. Charlotte dúfala, že to spraví čas.
Napokon voz zastal pred ich domom, mohutným statkom s množstvom hospodárskych budov v blízkosti. Každé sídlo v tejto oblasti muselo byť zároveň aj malou farmou, ak sa jej obyvatelia chceli uživiť. Dom aj okolie však boli pekne udržiavané. V jeho blízkosti rástli okrem ovocných stromov aj nejaké okrasné, v záhradke sa okrem zeleniny pestovali aj kvety. Okolo stĺpov na terase sa ovíjal divý vinič.
Keď zastali a vystúpili, vchodové dvere sa otvorili a vybehli z nich dve deti. Ako ich Charlotte poznala, celý čas čakali pri okne prilepené nosami na skle. Charlotte im totiž zakázala vychádzať, aby si neušpinili svoje sviatočné šaty.
Ako prvý bežal asi deväťročný Sam a hneď za ním jeho mladšia sestra Grace. Najmladšie dieťa Douglasovcov, dcérka Lilian tu nebola. Charlotte ju nemohla nechať samú s týmito nezodpovednými deckami a tak ju na dnešný deň zaniesla k pani Ridleyovej. Margareth Ridleyová bola z malej Lily celá uveličená a s radosťou by ju strážila hoci aj každý deň.
Sam pribehol k novému prišelcovi a vyvaľoval na neho oči. Doslova vyvaľoval. Potom povedal: „Vy nevyzeráte, ako by ste mali tisíc rokov.“
„Sam!“ skríkla Charlotte pohoršene. Ešte pred tým, ako s ponukou oficiálne súhlasili, Charlotte vymohla od svojich detí sľub, že sa budú slušne správať a že mu nebudú klásť nijaké hlúpe a trápne otázky. A už je to tu.
Charlotte zhrozene čakala, ako Remain zareaguje, ale on sa len usmial a kľakol si na koleno, aby mal oči na rovnakej úrovni, ako Sam. „Však ani nemám tisíc rokov. Iba deväťstoosemdesiatjeden.“
„Fíha, to je veľa!“ zvolala Grace, ktorá dobehla vedľa Sama. „Cesta na Soyranu trvá veľmi dlho, však?“
„Presne dvestotridsaťdeväť rokov.“
„A prečo tak dlho?“ vypytovala sa ďalej.
„Lebo Zem a Soyrana sú od seba veľmi ďaleko. Aj tej najrýchlejšej vesmírnej lodi cesta sem trvá celé storočia.“
„A prečo nemôže letieť rýchlejšie?“
„Lebo kedysi veľmi dávno žil na Zemi jeden múdry muž menom Einstein a ten povedal, že nič nemôže letieť väčšou rýchlosťou ako svetlo.“
„A bola to veľká vesmírna loď, na ktorej ste prileteli?“
„Obrovská.“
„Väčšia ako náš dom?“
„Do nej by sa zmestilo päťdesiat takých domov. A ešte by v nej ostala kopa voľného miesta“
Grace neveriacky roztvorila oči.
„To ste tú loď riadili celkom sám?“ spýtal sa Sam.
„Nie, sám nie.“
„A...“ začal znovu Sam, ale Charlotte ho prerušila: „To už stačí!“ zvolala. „Pán Remain si chce určite oddýchnuť po takej dlhej ceste a vy sa ho len neustále vypytujete. Vráťte sa pekne naspäť do domu a choďte sa umyť. Čo nevidieť bude večera.“
„Ale mamííííí...“ zakvílil Sam. „Veď si nás umývala celé dopoludnie...“ Charlotte na neho prísne pozrela a už ani nemukol.
Mierne začervenaná sa obrátila opäť k Remainovi, ktorý stál s rukami vo vreckách a stále sa usmieval. Predstavila mu svoje deti a zmienila sa aj o Lilian. Gareth každému dieťaťu podal ruku. Charlotte videla nadšenie v detských očiach a čiastočne sa jej uľavilo, aj keď sa nemohla zbaviť trápneho pocitu z predchádzajúceho rozhovoru. Deťom sa nový obyvateľ ich domu nesporne páčil.

 

(Pokračovanie) 

Kapitola 1-1 z 7
hodnotit:
hodnotit
12345

 


Komentáře

Petra Lázničková18.3.2012
 

Adharo, teprve nyní jsem se dostala k tomu, abych přečetla celý Váš příspěvek – a opravdu nelituji. Vynasnažím se okomentovat ho tak, abych nepřipravovala další čtenáře o překvapení.
Povídku vidím v podstatě jako klasický příběh se zamyšlením, co vše může člověk (co má právo) udělat, aby ochránil své nejbližší před zlem (z pohledu, jak on ho vidí). Už úvodní kapitola trochu navodí atmosféru z dob kolonizování Divokého západu, jen se to odehrává v hodně vzdálenějších časech a na hodně vzdálenějších místech. Mám ráda, když se „normální“ příběh zasadí do nestandardních kulis, bavilo mě to.
Píšete opravdu velmi pěkně, čtivě, text hezky plyne. Moc se mi líbí, jak jsou napsané postavy, jak spolu mluví – nenásilně, přirozeně, ať jsou to dospělí nebo děti (pouze bych dodržela to, aby každá postava začínala svou řeč na novém řádku – viz 4. kapitola rozhovor u stolu). Líbí se mi i to, že spousta informací vyplyne z rozhovorů, a ne z popisu. Od první kapitoly je zřejmé, že osudy Charlotte a Garetha se protnou nějak těsněji, ale až do chvíle, kdy Charlotte začne uvažovat o svém činu, nejspíš většina čtenářů netuší jak. Zápletku předkládáte v pravý čas, aby se čtenář nezačal nudit (možná bych trochu zkrátila ty návštěvy sousedů). Dobře jste navodila napětí, když Charlotte čeká za dveřmi na Garetha, a když pak jede s vozem k lesu, mnohý čtenář jí jistě fandí, navzdory tomu, co se právě stalo a že tuší (ten čtenář), že to bylo zbytečné. Na rozdíl od hrdinky mu je totiž asi jasné, že tak důležitý projekt nemůže být tak zranitelný. Příběh proto opravdu musí skončit, tak jak skončil, protože jinak by čtenáři pochybovali o objektivním pohledu autorky.

Adhara18.3.2012
 

Ďakujem. Väčšina doterajších reakcií čitateľov na túto moju starú poviedku bola dosť rozpačitá. Už som aj začala pochybovať, či je vôbec niekto schopný vidieť tú poviedku tak, ako som ju videla ja. O to viac ma potešil pozitívny podrobný komentár.

Enri8.3.2012
 

Prajem ti, aby sa tvoje príbehy českým čitateľom páčili! Veľa šťastia! :-)

Upozornění správce

Napište text v rámečku do pole pod ním. V případě, že nebude správně vyplněný, mail_to_by_send

sec



Návštěvník

 

Profil autora

Adhara

Avatar6.JPG
O mně

Vlastným menom Jana Plauchová (nar. 1987). Vyštudovaná molekulárna biologička, teraz pracovníčka hvezdárne a planetária, ľaváčka s oboma rukami pravými, literárna diabetička (neznášam "sladké" knihy), milovníčka astronómie a kozmonautiky. Od čias puberty sa zaoberám písaním hlavne vedeckej fantastiky. Vkladám sem jednak staršie práce napísané v časoch štúdia na strednej škole, jednak novšiu tvorbu.

V sekcii Grafika nájdete stvárnenia niektorých mojich literárnych postáv (nie iba tých z textov na týchto stránkach).

Vydané romány:

- Nula kelvinov (Q111, 2012) Tristodesať kelvinov je jeho voľným pokračovaním.

- Večnosť omylov (Artis Omnis, 2014)

- Úvod do teórie chaosu (Artis Omnis, 2016)


Píšem o tom, o čom chcem čítať a nikto ma nepresvedčí, aby som písala opak.

Moje nej
Profily na iných serveroch

Osobná webstránka
Slovenský Mám Talent
Grafika

Odporúčam

Jak se prezentovat na literárním serveru

 

Všechna moje díla


Mediální partneři projektu:

 

 

  • AGENTURA MÁM TALENT SPOLUPRACUJE S TĚMITO NAKLADATELSTVÍMI: Albatros Media, Alpress, Amenius, Arkus, Baronet, Beta - Dobrovský, Brána, Carpe Diem, Dobrovský, Dokořán, Egmont, Epika, Epocha, Euromedia Group, EvitaPress (SK), Grada Publishing a.s., Hejkal, Host, JaS, Jota, Ikar (SK), Koruna (SK), agentura Krigl, Lekmoty, Mladá Fronta, Moba, Monument, Nakl. 65. pole, Nava, Paseka, Portál, Šulc - Švarc, Vašut, Viking, Vyšehrad


                    
  •  
  •  
  •