IKAR CZIKAR CZ

Láska na zabitie (Daliama)29.5.2017
 

0
 počet hodnocení: 0
přečtené 4577, Komentáře 9

 

 



 Dni boli veľmi dlhé. Jack nemal dôvod ponáhľať sa s dokončením svojej práce. Práve naopak. Každý príchod do domu mu iba pripomenul, po koľkýkrát Viktória odišla. A dokonca to vyzeralo tak, že sa už asi naozaj nikdy neuvidia.



 Frenk Toma. Keď počúval, ako mu Alex o ňom rozpráva a keď videl všetky tie jeho videonahrávky a fotky, ktoré mal, prechádzal mu mráz po chrbte. Zvlášť, keď si spomenul, ako sa ho Ivo pýtal na Borisa Tomu.



Napriek Alexovmu tlaku, nepripúšťal si, že by ho Viktória chcela podraziť, a že sa vrátila iba preto, aby tomu človeku pomohla niečo zistiť. Snažil sa ju za jej činy ospravedlniť, ale išlo mu to ťažko. Čo ak je iba úplne zaslepený a preto nechce vidieť pravdu?



Alex sa ho za každú cenu snažil presvedčiť, že to bol z jej strany úmysel, a že by na svadbu s ňou istotne doplatil. Znovu raz ho dusil, tlačil ho k múru a pripomínal mu jeho nesprávne rozhodnutia. Len aby ho prinútil byť trvdším a agresívnejším človekom. Nekompromisným šéfom, ktorý nikomu nič neodpustí.



 



 Chlap, ktorý ju odviezol, sa vrátil už o štyri dni. Jack netušil, že celý ten čas bola Viktória v hotelovej izbe pripútaná o posteľ. Dokonca nevedel ani to, že sám Gabriel Kornel prišiel v úvodzovkách pokrstiť jej byt, ku ktorému sa podľa jeho slov dostala len vďaka svojmu peknému zadku a nezabudol sa rozlúčiť so zbraňou priloženou k jej hlave a s vyhrážkami na perách.



 



 Viktória zúfala nad svojou situáciou. Nevedela, v akom vzťahu k Jackovi je Gabriel Kornel, ale mala z neho obrovský strach. Bála sa ho tak veľmi, že sa po jeho vyhrážkach s Jackom určite nepokúsi spojiť minimálne mesiac. Naviac, Jack sa jej aj tak obrátil chrbtom a tak pokus o uzmierenie by bol zatiaľ iba stratou času. Musí to vychladnúť.



Keď sa konečne ako-tak pozbierala, našla si prácu, ale nevrátila sa do podniku, kde pracovala naposledy.



 



 Nové prostredie a noví ľudia ju priviedli na iné myšlienky. Opäť začala odznova, ale Jack jej veľmi chýbal. Nebol nikto, kto by ju objal a ku komu by sa v noci pritúlila. Neprešiel deň, aby na neho nemyslela a po troch mesiacoch sa rozhodla zavolať aspoň Anite. Istotne sa od nej niečo dozvie, hoci už teraz vedela, že bude ďalšie dni znovu iba plakať.



Vzala mobil a s hrôzou zistila, že v jej telefónnom zozname sa nachádzajú iba mená bez čísel. Nemala kontakt na nikoho. Hnev ju dohnal k tomu, aby zavolala práve Jackovi. Srdce sa jej rozbúšilo, keď sa spojenie podarilo, no po dvoch zvoneniach sa ozvalo pípanie. Chcela to skúsiť znova, ale než by tak urobila, mobil jej zazvonil v ruke. Pohotovo sa ohlásila. „Áno!“



  „Viktória Tobiasová!“ zreval hlas na druhej strane. „Určite si sa len pomýlila, keď si vytočila Jackovo číslo. Mám pravdu?!“



Na sucho prehltla. „Áno,“ odpovedala rozrušene.



  „Áno ... Pre dnešok ti teda odpúšťam, pretože na teba nemám čas. Ale radím ti, aby si nabudúce bola opatrnejšia. Inak sa ľahko môže stať, že už nebudeš mať čím vyťukávať čísla na mobile. Rozumela si mi!!!“ skríkol a ona s hrôzou mobil odhodila. O niekoľko sekúnd však znovu zazvonil. V túžbe začuť v ňom Jacka ho rýchlo dvihla. No opäť to bol Gabriel a jeho nepríjemný hlas.



  „Nepočul som, či si mi rozumela!!!“ zreval.



  „Áno! Rozumela! A daj mi pokoj!“ zakričala a opäť zložila. Premohla ju vlna úzkosti. Ako je niečo také možné? Prečo Jack nemá svoj mobil pri sebe? Ešte že ide o chvíľu do práce. Tam sa trochu rozptýli a bude sa cítiť bezpečnejšie.



 



   Spev ju oslobodzoval a pomáhal jej upokojiť sa. Jack by sa určite tešil, ak by videl, aká je na pódiu šťastná. A keby len to. Ak by vedel, že je tehotná, nosil by ju na rukách. Dopila limonádu a fľašu odniesla za bar. Dnes bol znovu úspešný večer, množstvo hostí a všetci sa vynikajúco zabávali. Chlapci z kapely odišli krátko pred ňou a ona sa vlieka z nohy na nohu k svojmu autu. Z únavy ju však náhle bleskovo prebral známy nepríjemný hlas za jej chrbtom. Keď ho začula, od ľaknutia jej takmer vypadla kabelka.



  „Krásne auto si zaslúži krásne ručičky na svojom volante?“ Otočila sa ku Gabrielovi a meravo čakala.



  „Ty sa ma azda bojíš dievčatko?“ pozeral na ňu z tesnej blízkosti.



  „Čo chceš? Povedala som ti, že mu už nebudem volať,“ vykoktala.



  „Nie, to si nevravela, ale som rád, že to počujem teraz,“ povedal a prekrížil si ruky na hrudi. V jednej držal dlhý tenký nôž.



  „Začni kričať! No tak, pomoc! Pomôžte mi!“ posmieval sa pri pohľade na jej očividný strach.



  „Viktória, Viktória! Si nepoučiteľná! Ale tri mesiace sú dosť dlhá doba, takže ti zopakujem to, na čo si dnes popoludní istotne zabudla. Inak by si takú chybu nemohla urobiť! Počúvaj ma veľmi pozorne! Nikdy, nikdy, nikdy viac, sa neopováž spojiť s Jackom Vankom! Nikdy! Neopováž sa mu volať, písať, ani za ním chodiť! Ak urobíš ešte jeden taký pokus ako dnes popoludní, vyrežem ti tvoje decko z brucha skôr, ako sa narodí! Rozumela si?“



Bojovala so slzami a od strachu súhlasne prikyvovala. Hrdlo mala zovreté a nedokázala sa pohnúť z miesta, ani keď Gabriel s pískaním gúm opustil parkovisko. Po hodnej chvíli končne nasadla a pomedzi slzy strachu pozerala na cestu pred sebou. Dvere bytu zamkla na dvakrát a zatiahla retiazku. A potom sa spustila k zemi. Trasúcimi sa rukami si chytila bruško a pomaly si uvedomovala, že ten chlap ju sleduje. Inak sa nemal ako dozvedieť, že je tehotná. Nevedel to nikto.



 



 Jackove plány sa aj vďaka Alexovej pomoci vyvíjali skvele. Čoraz viac sa strácal v úzadí, odkiaľ všetko organizoval. Pracovali iní, jeho boli iba peniaze, ktorými sa obchodovalo. Gabriel sa postaral o to, aby v jeho novej kancelárii nechýbalo naozaj nič. Z nočného baru sa stala kancelária a bordel v jednom. Kúsok rohu tejto miestnosti zasklievali tmavé sklá a rolety, vďaka ktorým nebolo vidieť dnu, a tak tam Jack mohol prijmať návštevy. Ak bolo treba z baru urobiť naozaj bar, tak táto kancelária zmizla za posuvnými dverami. Dievčatá aj počas dňa posedávali v jednom z troch boxov, ktoré tam boli a robili nielen Jackovi ale aj jeho chlapcom spoločnosť. No tí si mohli užívať iba mimo pracovnej doby.



Dnu sa len tak hocikto nedostal a než by prípadná policajná kontrola dorazila tromi chodbami až dnu, všetko už bolo na svojom mieste a takzvaný hostia sa s dievčatami dobre bavili. Jack tam trávil čoraz viac času.



   Viktória sedela v kuchyni a pozerala striedavo z okna a na šálku čaju, čo mala pred sebou. Opäť sa pohrávala s mobilom a počúvala klopkanie dažďa do okennej tabule. Veľmi chela Jacka počuť, alebo vidieť, no ak by sa rozhodla prísť do mesta, Gabriel by ju istotne dolapil. Ak by sa tam vôbec dostala. Niekto ticho zaklopal a ona po špičkách prišla k dverám a pozrela cez priezor. A potom rýchlo odomkla a šťastím sa div nerozplakala.



 „Frenk! Pane bože! Nemôžem tomu uveriť!“ objala ho a on sa rozosmial. Keď ho pustila, vstúpil do bytu a zamkol za sebou.



  „Hľadala si ma?“



  „Stokrát. Chvíľu som si myslela, že sa ti niečo stalo a potom, že si sa asi odsťahoval.“



Vošiel za ňou do kuchyne a ona mu bez opýtania urobila kávu.



  „Prečo si ma neposlúchla, Viktória?“



 Jej nadšenie pokleslo. „Prišiel si ma povzbudiť?“



  „Videl som Gabriela Kornela ako sa ti vyhráža. Nepríjemný chlap,“ poznamenal.



  „Ako sa ti darí, Frenk?“ rýchlo zmenila tému.



  „Teraz už nijako.“



  „Ako to myslíš?“



  „Nevieš to? Môžem byť rád, že som nažive.“



 Vystrašene pozrela do jeho tváre. „To hovoríš vážne?“



  „Jack vie, že si sa vtedy v obchode stretla so mnou. Boli tam Alexovi ľudia.“



  „Ty si pri sledovaní Jacka Vanka zabudol na Alexa Nataliho?“ skúšala túto nepríjemnú tému odľahčiť.



  „Nie, nezabudol zlatko, ale... Trochu som si nedal pozor. To nič.“



  „Stalo sa ti niečo?“



  „Ako vidíš, som v poriaku.“



  „Ale ja som ťa dlho nevedela násjť. Bol si azda v nemocnici?“



  „Nie, to nie. Naozaj sa mi nič nestalo,“ uisťoval ju a chlípal z horúcej kávy.



  „Pokračuješ vo svojej práci?“



  „Myslíš, práci právnika na polovičný úväzok?“ zasmial sa.



  „Nie, Frenk. Vieš o čom hovorím.“



  „Pozri, Viky, sú chytrí, ale ja som chytrejší. Dal som im zopár papierov a bezvýznamných nahrávok, chvíľu som sa tváril, že je to pre mňa niečo dôležité, k čomu som sa dostal horko ťažko, potom som dostal nakladačku, zacítil som pri hlave studenú hlaveň Jackovej zbrane a odklusal som domov. Teraz ich chvíľu nechám v tom, že ma obrali o všetky najdôležitejšie informácie, hoci z nich mám kópie, a potom prídeš na rad ty. Vrátiš sa k Jackovi a zoženieš pre mňa niečo, čo bude konečne naozaj stáť za to,“ hovoril pokojne akoby čítal z rozprávkovej knihy.



Viktória si ho premerala. „Ha, ha!“ zareagovala znechutene.



  „Mala si mu o tom dieťati povedať. Si neskutočne tvrdohlavá. Mimochodom, zabudnúc na Kornela, ako sa ti darí?“



  „Fajn!“ odvetila stroho a sklopila zrak.



  „Bábätko je v poriadku?“



  „Áno, je.“



  „Už vieš, čo to bude?“



  „Nie.“



  „Viky... prečo si to urobila takto?“ spýtal sa súcitne a chytil ju za ruku. Ona rýchlo jeho otázku odvrátila. „Vieš o ňom niečo nové?“ spýtala sa so sklopeným zrakom a smutným pohľadom pozerala do šálky.



   „Investuje do prestavby svojho domu. Zamestnal množstvo ľudí, ktorí sa starajú o jeho pohodlie, má vlastného šoféra a vyváža sa v najnovšom mercedese.“



  „Wau!“ nadhodila umelý úsmev. „Tak to sú mi teda naozaj novinky. Má priateľku?“



Frenk nedokázal skryť pobavenie. „Žiarlila by si?“



  „Neodpovedaj mi prosím otázkou, dobre?“ zavrčala podráždene a jeho to ešte viac rozosmialo.



  „Si naozaj rozkošná, keď si namýšľaš, že by ťa vymenil za inú. Nevravel som ti, že si jediná? Naozaj ti stále nedocvaklo, že chce iba teba? Viky, dám ruku do ohňa za to, že ťa skôr alebo neskôr vyhľadá. Len potrebuje čas a ty vyčkaj, nesúr to, nenáhli sa!“



  „Ou, ďakujem. To je naozaj povzbudivé. Už vidím, ako ho Gabriel Kornel sprevádza na ceste ku mne. Alebo ako ho predbehol a strelil mi guľku do hlavy.“



  „Je ti smutno?“ opýtal sa po chvíľke ticha.



  „Nie. Som zúfalá. Jack by sa tešil, keby vedel o bábätku.“



  „To je fakt,“ súhlasil.



  „Dáš mu to vedieť?“



  „Tak to nie! Nie, nie!“ dvihol ruky a vstal od stola. Znervóznel. „Toto mi nerob, Viky!“



  „Frenk, prosím ...“ žiadala žalostne.



  „Nie! Vyčkaj! Uvidíš, že ťa vyhľadá! Uvidíš, Viky!“



  „Prečo to pre mňa nechceš urobiť?“



  „Viky, Jack najnovšie spolupracuje s miestnym, nazvyme ho obchodníkom. Má tu už dokonca nejakých svojich ľudí a ... skôr alebo neskôr sa tu zastaví aj sám. Nájde si ťa. Ver mi!" ubezpečoval ju, aby sa vyhol jej prosíkaniu.



  „Tvoj časový odhad?“



  „Niekoľko mesiacov,“ vyplesol.



  „No tak to je naozaj skvelé! Ďakujem!“ vybuchla.



  „Nezúfaj, dovtedy budeš mať mňa, dobre?“



Jeho slová však pre ňu nič neznamenali. Videl, ako sa v nej hromadí žiaľ a tak rýchlo dopil kávu a vyšiel na chodbu. „Musím už ísť. Uvidíme sa neskôr,“ povedal a čakal ešte v chodbe, či ho nepríde odprevadiť. Neprišla.



 



   „Nevravela si, že čakáš bábätko, keď si sem nastupovala, Viktória!“ hneval sa Kristián, keď sa jej bruško už nedalo skryť.



  „Ja predsa môžem ďalej spievať. Nie som chorá Kristián, som tehotná. To neznamená, že nemôžem ďalej vystupovať.“



  „Áno. Ale dokedy? Alebo mi chceš hádam naznačiť, že budeš chodiť na skúšky a vystúpenia aj s niekoľkotýždňovým bábätkom? Naviac si ustavične v tomto zafajčenom priestore. Je to podľa teba v poriadku?“



  „Máš zlý pocit z toho, že si ma zamestnal?“



  „Nie, Viky! Mám zlý pocit z toho, čo bude, ak odídeš. Budem to tu môcť pokojne zavrieť!“ povedal a pomalým krokom sa vzdialil.



 „Kristián, bude to len pár týždňov. Budem spievať do poslednej chvíle a vrátim sa zase hneď, ako sa trochu zotavím,“ išla pomaly za ním.



  „Viktória, Viktória ... nemáš poňatia, čo materstvo obnáša. Nesľubuj niečo, čo nebudeš môcť dodržať. Budeš rada, ak si pospíš v kuse aspoň tri hodiny. Alebo si myslíš, že dovolím, aby si mi sem prišla skolabovať?“



  „Pozri, myslím, že je priskoro niečo takéto riešiť. V najhoršom prípade za mňa kapela nájde náhradu,“ upokojovala ho.



  „Máš pravdu, je priskoro o tom hovoriť, ale mňa by aj tak zaujímalo, kde je otec tvojho dieťaťa?“



Namiesto odpovede povedala: „Uvidíme sa večer!“ a vybehla na parkovisko.



A potom jej úplne preplo a namierila si to na výpadovku z mesta.



  „Musím ti to povedať, Jack. Musím!“ šepkala a šliapla na plyn.



Čím viac sa vzdiaľovala od hlavného mesta a približovala k Jackovi, tým viac bola nedočkavá a tešila sa na jeho šťastný úsmev. Schová si ju vo svojom náručí a povie jej, že všetko bude v poriadku. Áno, presne tak to bude. Uloží si hlavu na jeho rameno a znovu sa raz bude cítiť bezpečne.



 



 Srdce jej šialene búšilo. Gabriel nemá ako zistiť, že mieri do mesta a keď už bude tam, nájde kohokoľvek, kto ju ochráni. Ak bude treba, vrúti sa autom rovno do dvora Johnyho Gregu.



Bola asi päťdesiat kilometrov od cieľa, keď sa pred ňu vopchal veľký džíp a prinútil ju spomaliť. Potom sa náhle rozbehol a tak aj ona pridala. No keď sa ocitli na jednosmerke, prudko pribrzdil, zastal šikmo a zatarasil jej cestu. V poslednej chvíli to ubrzdila a len čo si uvedomila, čo sa deje, zaradila spiatočku a šliapla na plyn. Nemala však kam zacúvať, pretože aj za ňou sa objavilo auto. Keď zbadala ako na ňu Gabriel Kornel mieri zbraňou, vypla motor a úplne sa odovzdala tomu, čo príde.



 Kývol pištoľou, aby vystúpila. Ani sa nepohla a tak sám prudko otvoril dvere. Mykla sa strachom.



  „Vystúp kurva!“ zreval.



 Poslúchla. Nemalo zmysel odporovať. V oboch autách sedeli ďalší muži a jej bolo jasné, že jej nepomôže ani pokus o útek, ani plač, ani prosby.



  „Išla si sa povoziť a zabudla si, ako si ďaleko? Tak to bolo?!“ vrieskal.



  „Idem za svojim otcom. To mi nemôžeš zakázať!“



  „Nie, ak neklameš. Ale ty klameš! Snažíš sa ma ešte viac nahnevať!?“



  „Idem za otcom!“ zopakovala.



  „Kázal som ti, aby si toto mesto na kilometre obchádzala. Nechal som ťa prísť až sem, aby som sa presvedčil, či naozaj ideš za otcom. Tam bola odbočka, ty... !“ zaťal zuby a prehltol ďalšiu nadávku. „Tak kam si išla?!“



  „Chcela som prejsť mestom. Ja...“        



  „Znovu si ma neposlúchla! Znovu, Viktória! Čo som ti povedal naposledy?!“



  „Neopováž sa ma dotknúť!“ zakričala mysliac pri tom na Jacka. Ak by vedel, že je tehotná a tento človek jej ubližuje, asi by ho umlátil vlastnými rukami.



  „Nie? A čo urobíš? Hm?“ strčil do nej a ona sa zatackala.



  „Gabriel prosím, daj mi pokoj! Nechaj ma odísť, prosím!“



  „Nemôžem ťa nechať odísť, Viktória, pretože si nepoučiteľná! Zaslúžiš si poriadny trest za to, že si ma znovu neposlúchla! Aby si vedela, že sa so mnou nemáš zahrávať. Ja nie som niekto, z koho si budeš robiť dobrý deň!“



  „Prisahám, že to už nikdy neurobím. Nechaj ma odísť, prosím!“ zopínala ruky, no Gabriel sa v tej chvíli zahnal a silno ju udrel do tváre. Schúlila sa a vzápätí zacítila kopanec do ľavého boku a potom silnú bolesť zápästia po ďalšom kopanci, ktorý zasiahol jej ruku, ako si chránila bruško. Zrevala bolesťou. „Si neskutočne hlúpa!“



Učupená na zemi pri svojom aute sledovala Gabriela, ako odchádza. Nechal ju tam ako kus odpadu. Ledva sa postavila a on ešte zacúval, aby jej povedal: „Nabudúce ťa rovno zabijem, Viktória. A nebudem ti viac hovoriť, aby si si to dobre zapamätala, lebo je to márne!“



Viktória s plačom hľadala lekárničku. Upevnila si zápästie, no vyzeralo to na zlomeninu. Chytala si brucho a snažila sa tlakom zistiť, či sa dieťa hýbe. Ponáhľala späť do mesta a rovno do nemocnice. Ruka už bola úplne opuchnutá, no ju zaujímalo iba bábätko.



  „Mala som nehodu,“ povedala doktorovi a len s ťažkosťami sa vyzliekla.



  „Tá ruka je istotne zlomená!“



  „Viem, ale chcem najprv vedieť , či je bábätko v poriadku. Prosím!“ pozrela ubolene na doktora a ten jej pomohol uložiť sa na lôžku. Námatkovo ju vyšetril rukami a potom urobil ultrazvuk. Celý čas mlčal a Viktória z toho nemala dobrý pocit.



  „Je v poriadku?“



  „Vyzerá to dobre. Čo sa stalo, Viktória?“



  „Mala som nehodu,“ zopakovala.



  „Tak dobre. Ako myslíš,“ neveril jej. „Dieťa vyzerá byť v poriadku. Choď s tou rukou na chirurgiu a potom sa ešte zastav!“



 O hodinu bola späť aj so sadrou na ruke.



  „To budeš mať nejaké štyri týždne. Má sa o teba kto starať?“ spytoval sa.



  „Nie,“ priznala.



  „Potom by si mala ostať v nemocnici,“ navrhol jej.



  „Zvládnem to.“



  „To možno. Len či to zvládne tvoje dieťa.“



  „Vraveli ste, že je v poriadku.“



  „Potrebuješ pokoj a odpočinok, inak porodíš v siedmom mesiaci a to v tvojom prípade určite nie je výhra. Odporúčam ti, aby si tu niekoľko dní ostala.“



 Kristiánovi sa to páčiť nebude, ale po dnešnom zážitku mala omnoho väčšiu chuť bojovať o svoje dieťa aj šťastie a istotu po Jackovom boku. Gabriel nie je viac ako Jack a skôr alebo neskôr zaplatí za to, čo jej spôsobil. Tak ako Sergej. Ostala teda v nemocnici.



 



 Gabriel sedel na terase Alexovej vily medzi množstvom črepníkových kvetov a zamračene pozeral do zeme. Keď zbadal Alexa, vstal a jemným poklonom sa úctivo pozdravil. Alex iba ukázal rukou, že sa môže znovu posadiť.



  „Čo máš?“



  „Viktória sa ustavične pokúša s Jackom spojiť,“ požaloval.



  „Je to pre teba nejaký problém, Gabriel?“



Povzdychol a pretlačil pomedzi pery nevýrazné: „Nie.“



  „To rád počujem. Ďalej...?“



  „Alex, čo ak sa to Jack neskôr dozvie? Nechá ma zabiť za to, čo som jej dnes urobil.“



  „Si môj človek, Gabriel. Jack na teba nepoloží ruku,“ upokojoval ho.



  „Len aby napokon všetko nepokazila.“



  „Niečo mi ušlo?“



  „Jack sa chystá na to stretnutie s Davidom. Avizuje to už skoro mesiac. Určite pôjdu aj do podniku jeho brata Kristiána, kde Viktória pracuje.“



  „Gabriel, prečo mám pocit, že ti rozum začína zahýbať?“



Zodvihol ruky akoby sa vzdával a podráždene povedal: „Zariadim to!“



  „Presne to som chcel počuť. A teraz už choď a odpočiň si. Potrebuješ to.“



Gabriel odchádzal znechutený. Alexove poznámky jeho egu neprospievali. A hnevalo ho, že Viktória ešte stále len tak pobehuje po svete a oberá ho o vzácny čas. Ak by bolo podľa neho, určite by už nezavadzala.



 



   Odležala si v nemocnici celý mesiac a ten posledný strávila v spoločnosti Frenka Tomu. Ten si vydýchol, keď ju konečne mohol odviezť na pôrodnicu.



  „Drž sa, zvládneš to!“ povzbudil ju a po celý čas sa modlil, aby všetko dobre dopadlo. Po dlhých siedmych hodinách to mala za sebou. Bola bledá, vyčerpaná a bolesť sa miešala so slzami radosti pri pohľade na krásneho chlapčeka.



  „Je taký malinký,“ šepkala.



  „Áno, je,“ usmieval sa.



  „Zvládnem to, Frenk?“



  „Zvládneš, zlatko. Musíš si veriť. Budem ti pomáhať,“ upokojil ju.



 



 V nemocnici jej bolo dlho, ale aspoň sa tam necítila taká sama, ako teraz, keď vošla do prázdneho bytu. Nevedela, či sa o drobčeka stará dobre a bála sa, aby mu nejako neublížila. Málo spánku a ustavičné obavy spôsobili, že bola na dne nielen psychicky, ale aj fyzicky.



 Zobudila sa, keď zacítila na ramene niečiu ruku. Bol to Frenk a ktovie, ako dlho ju budil.



  „Viky, jedla si dnes niečo?“



  „Nie, ešte nie,“ preberala sa pomaly zo spánku.



  „Musíš veľa jesť a piť, inak prídeš o mlieko. Nesmieš na to zabúdať!“ hovoril jej pokojne a utekal do kuchyne, aby jej niečo priniesol. Náhlivo vypila šálku kakaa a Frenk iba pokrútil hlavou.



  „Nezvládaš to.“



  „Som len unavená,“ ohradila sa.



  „Viky, mám pre teba návrh.“



  „Nikoho tu nechcem, Frenk!“ prekukla ho.



  „Dobre, ako myslíš. Ale aspoň by ti navarila,“ povedal a viac nemusel pokračovať. Rozhodla sa skôr, akoby nad tým popremýšľala.



  „Bude to dobré, len si musím zvyknúť,“ obhajovala sa.



 



   Jack sa rozvaľoval v kresle Michaelovej malej kancelárie a zamyslene pozeral pred seba. Michael o niečom rozprával a keď bol dlhšie ticho, Jack na neho uprel zrak.



 „Sotva si nájdeš chvíľu, aby si sa zastavil, aj vtedy si myšlienkami ktovie kde,“ okomentoval jeho nepozornosť.



  „Prepáč mi, Mike. Mám už niekoľko dní taký čudný pocit. Akoby sa niečo malo stať, alebo...“



  „Alebo ...?“



  „Ako by sa stalo niečo Viktórii. Dostanem takmer triašku vždy, keď si na ňu spomeniem. Vlastne ju tých niekoľko dní neviem vôbec vyhodiť z mysle.“



  „Prečo si potom nedáš tú námahu a nezistíš, čo je s ňou? Som si istý, že by to pre teba nebol problém.“



  „Opäť by som úplne stratil hlavu. Budem veriť tomu, že je v poriadku.“



Michael iba prikývol.



  „Ako sa má Brigita a tvoje detičky?“ zmenil rýchlo tému.



  „Fajn. Kedy položím podobnú otázku ja tebe?“



  „Skoro to asi nebude.“



  „Máš stále pocit, že si urobil dobre, keď si Viktóriu poslal preč?“



  „Nechcem o nej hovoriť.“



  „Žeby preto, lebo ti zviera hrdlo?“ podrýpol. Jack radšej vstal a zamieril k dverám.



  „Máš pravdu. Je lepšie odísť, ako si priznať, že ju stále miluješ, a že ti chýba, a že sa taká čarodejnica ako ona, už určite v tvojom živote neobjaví ...“ rečnil.



  „Čarodejnica?“ zasmial sa a rozlúčil sa. Ustavične však cítil skľúčenosť a nepokoj.



Vybehol na ulicu s mobilom pri uchu. Prechádzal peši centrom mesta a telefonoval.



  „Gabriel, určil si mi už termín stretnutia v hlavnom meste? Budem sa chcieť pozrieť aj do ostatných podnikov, takže ostanem dva-tri dni. Zariaď to už konečne, prosím ťa!“ hovoril a obzeral si vo výklade spodné prádlo, kým ho za chrbtom niekto neoslovil.



   „Máš hádam novú kočku?“ začul. Otočil sa k Johnymu so širokým úsmevom a podal mu ruku.



  „Nie, to nie. Kde si sa tu vzal?“



  „Kde máš ochranku? Práve som ťa zastrelil z tesnej blízkosti. Aký je to pocit?“



  „Prečo by si to robil? Ty predsa nevieš, kto som?“



Obaja sa rozosmiali.



  „No, to je pravda. Neviem to šéf!“



  „Chystám sa za Davidom. Budeš mi robiť spoločnosť?“



  „Dúfam, že nie tento týždeň, Jack.“



  „Prečo?“ nerozumel



  „Zabudol si? Sergej.“



  „Do riti!“ zanadával Jack.„Vieš, že som naozaj zabudol? Poď so mnou na obed,“ navrhol a vkročili do prvej reštaurácie.



  „Kde si mysľou, človeče? Necháš sa na ulici zastreliť, zabudneš na dôležité stretnutie ...“



  „Niečo sa deje. Mám akýsi zlý pocit už niekoľko dní,“ priznal Jack.



 „Práve preto by si nemal chodiť bez svojich takzvaných priateľov. Kúpil si im super čapice. Ani len nevyzerajú ako mafiáni, len sa za nimi obzerajú ľudia na ulici,“ podrýval.



  „Seriem na to! Je to moja vec ako oblečiem svoju vlastnú bezpečnostnú službu.“



  „Tak bezpečnostnú službu? V poriadku,“ smial sa pobavene.



 „Na čom sa smeješ? Myslím to vážne. Objednal som im aj vesty s mojim logom. Všetci majú skúšky spôsobilosti a zbrojné preukazy.“



  „To je samozrejme to najdôležitejšie,“ ďalej sa zabával.



  „Počuj, čo rýpeš? Hovor, čo máš nové?“



  „Nič, čím by si sa musel zaťažovať. Prišiel si o drobných a jedného malého podvodnika. To je všetko.“



  „Fakt? Čo robíš dnes večer?“



Johny sa zase rozosmial? „To pre mňa si pozeral to spodné prádlo? Mám rád červenú,“ chichotal sa a pútal pozornosť hostí od vedľajšieho stola.



  „Idiot,“ smial sa aj Jack. „Máš nejakú dobrú kočku?“



  „Rušíš svoj celibát?“



  „To ešte neviem, ale chcem sa trochu zabaviť. Už vyše pol roka iba makám ako kôň, ani vyhoniť mi nemá kto.“



Johny sa neprestával dobre baviť.



  „Zišla by sa Viktória dva. Čo povieš?“



Jackovi zmizol úsmev z tváre. „Nechaj tak. V podstate máš pravdu. Všetky sú na hovno. Kurva ako kurva,“ povedal nevýrazne.



  „Aj tá tvoja?“



  „Johny prestaň!“



  „Vieš o nej niečo?“ vyzvedal.



  „Nie a ani nechcem!“ povedal tvrdo.



  „V pohode. Mne nemusíš klamať. Stačí ak mi neodpovieš.“



Jack si ho premeral a na ex do seba nalial dvojitú whisky.



  „Opijeme sa?“ navrhol Johny, keď to uvidel.



  „Dobre. Večer o ôsmej,“ pristal Jack.



 Doma si zdriemol, aby vydržal byť dlhšie čulý a potom sa stretli s Red Sune. Po hodine ich to tam ale prestalo baviť.



  „Čo tak vyraziť si niekde, kde sme ešte neboli?“ nadhodil Johny a Jack bez váhania súhlasil.



  „Máš návrh?“



  „Do hlavného mesta sú to také tri hodinky. Nechcel si tam ísť? O dvanástej sme tam, do štvrtej môžeme slopať a cestou späť sa vyspíme v aute.“



Jack sa zasmial, pozrel na Johnyho, na svoj mercedes a potom na vodiča, ktorý pri ňom postával a čakal.



  „Pôjdeme mojím autom?“



  „Ja súhlasím!“



Nasadli a vyrazili. No už po piatich minútach bolo Johnymu dlho.



  „Jack!“



  „Áno!“



  „Nezobrali sme si chľast!“



  „No to je fakt. Zastavíme niekde a kúpime,“ vybavil to rýchlo a po ďalšom kilometri už nalieval Johnymu whisky. Ten si odpil a zvraštil čelo.



  „Do riti, ľad nepredávali?“



  „Nie, kámoš. Musí ti stačiť myšlienka na ľadovec,“ vtipkoval Jack a tiež odpíjal z pohára.



  „Čo vlastne zapíjame?“ pozreli na seba.



  „Skurvený život!“ odvetil pohotovo Jack.



  „Ja som myslel, že sa máme dobre.“



  „Okey. Tak nebudeme nič zapíjať, ale budeme oslavovať.“



Johny sa neprestával smiať.



  „Jack, zabudli sme na tvoju ochranku.“



  „Srať na ochranku! Nečudoval by som sa, keby som mal niekde v saku GPS a Gabriel by teraz na monitore sledoval môj pohyb.“



  „Buď rád. Stará sa o teba skvele. Je ako taký nevydarený robot. Ešte sa tak aj tvári. Jeho sme mali vziať so sebou. Stačil by jeho mrazivý pohľad a whisky by sa hneď ochladila,“ vtipkoval.



  „To hej!“



  „Ty, Jack, rozmýšľal si niekedy, prečo nám dvom chutí práve whisky?“



  „No to nie. Prečo?“



  „Lebo je ženského rodu a obaja milujeme ženy,“ odvetil so smiechom Johny a Jack mu znovu nalial. Než dorazili, fľaša už bola takmer prázdna.



  „Do nejakého zábavného podniku!“ zavelil Jack a Johny sa na neho pozrel.



  „Nechceš ísť za tým ... tým ...“



  „Nie, Johny! Prišiel som sa zabaviť. Seriem na Davida aj Kristiána aj...“ mávol rukou. „ Ešte si nájdem čas,“ dodal.



  „Ako ty povieš,“ súhlasil a obaja vystúpili.



  „Tu som už bol,“ spozornel Jack, keď sa na chvíľu zapozeral na budovu pred sebou.



  „Nie je to miesto, kde predtým pracovala tvoja milovaná?“ pripomenul mu Johny.



  „Tam na druhej strane je nejaký bar,“ prerušil ich šofér a obaja sa naraz otočili. Jack sa zasmial.



  „No, som za, aby sme sa trochu prešli. Myslím, že toto pred nami je Kristiánov podnik a keďže nechcem ísť asi sem ani tam, tak si nájdeme niečo iné,“ hovoril podnapito. Položil svoju ruku na Johnyho plece a vykročili.



  „Bojíš sa, že by si tu stretol Viktóriu?“



  „Ja sa nebojím Viktórie, Johny!“ opravil ho.



  „Miluješ ju ešte?“



  „Áno, milujem. Je to moja životná láska,“ hovoril a keď sa mu začalo čikútkať, Johny sa náramne rozosmial.



  „Kam ideme?“ spytoval sa hlučne.



  „To neviem. Kamkoľvek, kde je teplejšie ako tu vonku a kde podávajú whisky.“



  „A tiež niekam, kde sa dá fajčiť,“ dodal Johny.



  „Presne tak!“



  „Lenže tu sú samé byty, Jack.“



  „Tak pôjdeme na privát,“ rozosmial sa a kráčali ďalej. Jack sa ale po niekoľkých krokoch odrazu zastavil a zaujato pozoroval chlapíka stojaceho pred jedným z vchodov. V ruke držal krabicu, pravdepodobne s nákupom a šmátral vo vreckách. Hľadal kľúče a keď ich konečne našiel, vypadli mu. Zložil ťažkú krabicu na zem, aby ich mohol zodvihnúť.



  „Frenk Toma?“ zakričal Jack a Frenk sa otočil. Takmer prestal dýchať, keď zbadal tých dvoch, ako sa navzájom podopierajú. Stáli iba päť metrov od neho.



  „Je dobré vedieť, kde ťa nájdem,“ nadhodil Jack, keď Frenk nedokázal vydolovať jediné slovo.



  „Bývam o ulicu ďalej, nie tu,“ povedal ticho a ťažko prehltol. Myslel na Viktóriu.



  „Ukážeš mi aj občianku?“ podpichol pobavene a prišiel až k nemu. Nazrel do krabice a začal sa v nej prehrabávať.



  „Detský čajík ..., utierky na zadoček ..., hm ..., mliečko ... Poď sa na to pozrieť, Johny! Ani len nevieme, že náš kámoš má bábätko,“ smial sa a zazeral na Frenka, ktorý nevedel, čo robiť.



  „Vidím, že oslavuješ. Tak nech je to čokoľvek, veľa šťastia,“ povedal napokon a uprel zrak priamo do Jackových vysmiatých lesklých očí.



  „Poď, Jack! Nechaj ho!“ zvolal Johny a on poslúchol. Na moment však ešte zastal.



  „Ty, Frenk, staráš sa o to dieťa sám, keď robíš takéto nákupy o polnoci?“



  „Bol som celý deň preč a mama malého Jakubka nemá čas ani len sama na seba. Len som jej chcel pomôcť, ale nabudúce ma môžeš pokojne nahradiť,“ odpovedal a konečne odomkol dvere vchodu. Jack mu prestal venovať pozornosť a prešiel na druhú stranu ulice. Pred nimi sa objavila kaviareň.



 


hodnotit:
hodnotit
12345

 


Komentáře

Daliama19.4.2018
 

Milí priatelia, čitatelia,
chcem sa vám poďakovať za to, že sa k tomuto románu stále vraciate. Každou pridanou kapitolou vás je viac, čo ma nesmierne teší a naplňuje. Mrzí ma, že nestíham kapitoly pridávať častejšie, no snažím sa vychytať čo najviac chýb a vyškrtať všetko, čo dej neposúva, aby sa vám čítalo čo najlepšie. Ak si nájdete aspoň chvíľu času naviac, chcem vás poprosiť o spätnú väzbu, či už "hviezdičkovú", alebo "komentárovú". Pomôže mi to pri ďalších úpravách (už asi po dvadsiaty krát :) ) Ďakujem.

Severína4.8.2017
 

Pekný podvečer, milá Daliama.

Keď sa tu objavila nová kapitola, okamžite som si ju prečítala, lebo som bola zvedavá ako pokračuje príbeh Viktórie. Už dlho sa tu neobjavila nová kapitola a pritom som rozmýšľala, kde ste sa stratili so svojim románom.

Musím povedať, že táto kapitola bola dobrá. Jasná, vecná, priamo k veci, k deju. Nič ma nezastavilo, čítalo sa to dobre, plynulo. Dokonca som si to vedela predstaviť, ako film v kine.

Len maličkosť - v slovíčku bol sa stratilo -l. Určite to nájdete, keď si to pozriete. Aj mne sa to stáva, že mi občas nejaké písmeno odbehne Boh vie kam.

Pokojne dajte ďalšiu kapitolu, som zvedavá, čo bude nasledovať.

Daliama4.8.2017
 

Ďakujem, váš komentár je povzbudivý. Rada by som pridala aj celý román naraz, ale vždy je čo opravovať a kontrolovať a to si vyžaduje čas, ktorého mám aktuálne málo. Každopádne ešte raz ďakujem. :)

Severína19.6.2017
 

Milá, Daliama. Čakala som, že sa niekto ku mne pridá a pomôže mi zhodnotiť tieto dve rozsiahle kapitoly, ktoré tu zatiaľ máte. Ale ako vidím, je to na mne.
Začnem s gramatikou. V prvej kapitole bolo pár drobných chýb, ale jedna zásadna - hrúbka v slove - ozívať sa sa píše - y. Neviem, či ste si to už opravili, ak nie bolo by to nutné urobiť, aby to neodradilo prípadných čitateľov.
Druhá kapitola. Tam bolo toho viac. Občas prehodený slovosled, zle vyskloňované slovo, na konci, predposledný odstavec vo vete boli po sebe dve a, jedno je zbytočné. Úplne na konci sa píše: Práve sa skončilo jeho nekonečné čakanie na Brigitu. Premýšľam, kto je Brigita? veď nám zatiaľ nebola predstavená. Nemalo tam byť Viktóriu? Ak nie tak sa ospravedlňujem, lebo si neviem poradiť s tým menom a zadeliť ho.
Teraz prejdem k obsahu, čo je najdôležitejšie. Budem to hodnotiť z pozície nezainteresované bežného čitateľa, ktorý si otvorí knihu a všimne si ako prvé - grafickú úpravu, ktorá je na bode mrazu. Stále hovorím, aj obal predáva, aj grafika upúta pozornosť. Nič, čo by ma zaujalo. Profil autora, je dobré vyplniť, aspoň pár vetami. Vek, povolanie, záľuby, sny a pod. Urobí to dobrý dojem. Už nehovorím o fotografii. Veď aj v knihe na obale, alebo zadnej strane je pár slov o autorovi.
Písmo: Ak sa zväčší aspoň na č.5, urobí to naozaj zázrak, ani by ste neverili. A niečo málo k tomu pridať, anotáciu, pár slov autora, čo by zaujalo, priblížilo sa k nám čitateľom. Inak je to také neosobné. ,,Tu máte, čítajte a chváľte." Hotovo. žiadna iniciatíva, zamyslenie sa snaha o zviditeľnenie, nič.
Samotný dej: V ktorom roku sa odohráva príbeh, v ktorom meste, štáte? Ako sa volá priezviskom Anita, ako Viktória? Podstatné veci a nie sú tam. Vy píšete román, nie poviedku. V románe sa netreba ponáhľať, tam treba všetko rozpísať, veď niektoré knihy majú aj 300 a viac strán. V úvode sme hneď skočili do zápletky. Takto sa píšu poviedky, lebo to je krátky literárny útvar...
V románe treba na začiatok načrtnúť vlastnosti postáv, ukázať nám ich v rôznych situáciach. Príliš rýchlo ste odhalili karty. Dobrý hráč, stále zatĺka, zavádza, než nakoniec odhalí tromfy. Po dvoch kapitolách už vieme, že Jack sa do nej zamiloval a chce ju získať a teraz sa bude o to snažiť - všemožne. Poznáme zápletku deja. Žiadne prekvapenie nás nečaká.
Jej priateľka ju v podstate zradila. Sľúbila jej, že keď k nej príde bude mať už pripravené zamestnanie aj konfortné bývanie. Nič z toho nesplnila. Sklamala ju, ja by som jej to patrične povedala, ona len tak pre seba niečo skonštatovala. A ešte jej povedala, že keď príde priateľ tak bude musieť odtiaľ odísť. Tak potom načo dávala plané sľuby? A ešte ju aj predhodila žralokovi. Mužovi s ktorým nechcela mať nič spoločné a ona to vedela. Robí za jej chrbtom komplot. To nie je skutočná priateľka.

Osoby zle postavené. Autorka sa na ne dobre nepripravila. Treba každému urobiť rodný list. Dejovú osnovu.

Dialógy slabé, detinské.

Je toho viac, nechce sa mi to všetko vypisovať. Doporučila by som si prečítať nejaké knihy o teórii písania. Veľmi pomáhajú. Ja som prešla aj literatúru pani Dočekalovej. Odporúčam. Poučné rady pre každého.

Skúste si pozrieť tu na Mt diela niektorých autorov. Teraz na hlavnej stránke nie je nič také zaujímavé, ale vojdite do archívu. Pozrite ako píše Erika Vik, má výborné poviedky, sledujte jej štýl písania. Teneli- výborne dej dramatizuje. Je v tom jednotka, Jej heslo je: napätie od začiatku do konca. Lucia Kantorková, Lenka Oharková. Výborný román. Neuveríte, keď vám poviem, že začínali ako vy a možno aj horšie. Stačilo pár rád, prečítanie si literatúry a rýchlo sa chytili. Ich čítanosť vyletela do výšin, tak isto komentáre. Ak budete mať čas, pozrite to.

Čo na záver dodať? Veľa úspechov pri opravách, trpezlivosť a hlavne je podstatné chytiť tú správnu strunu a už ju nepustiť. Tak ako Colombo. Aj ten si vždy na začiatku vytipuje svojho vraha a už sa ho drží ako kliešť.
Inak námet môže byť dobrý, len by to žiadalo viac rozpracovať dej, postavy.

Ak budete mať otázky, rada ich zodpoviem, teda až budem vedieť. Môžte mi napísať aj na mail. Tam to pokojne rozoberme do detailov. Nie som proti.

Všetko máte vo svojich rukách, len vy. Dá sa pokračovať týmto štýlom, dá sa zlepšiť, dá sa začať učiť a zdokonaľovať. Ja to robím neustále, každý deň.


Držím palce.

Daliama19.6.2017
 

Ďakujem a reagujem. Súhlasím s týmto: Ďakujem za upozornenie na anotáciu a úvod, akosi mi uniklo, že info o knihe sa zobrazuje v krátkosti - napravila som to, v prvej kapitole je aj jedno aj druhé, určite pribudne aj obal (obrázok, ak sa mi podarí ho vložiť). Hrúbku som opravila, chyby sa ešte určite nájdu, myslím si, že stopercentne bezchybne píše málokto. Dá sa to opravovať aj stokrát, vždy vám niečo unikne.
A teraz opačná strana mince: Mrzí ma, že čítate tak povrchne, potom vaša kritika a upozornenia nie sú v poriadku. Viktória má svoje priezvisko, o Brigite sa píše 3x a ... v ktorom roku sa odohráva dej? To nie je historický román. Opis postáv? Sme na začiatku. To, čo som zatiaľ uverejnila sú cca 4 normostrany.
Vlastnosti postáv? Ukázať nám ich v rôznych situáciach? Áno, určite sa k tomu dostaneme. Ako píšete, toto nie je poviedka, ale román, nemôže byť všetko obsiahnuté na 4 stranách.
Verím, že mnohé objasní úvod, ktorý som pridala, je to moja chyba, mal tam byť hneď.
Čo sa týka grafickej úpravy, bojujem s tým, systém mi to akosi nechce umožniť. Skúšala som text pridať dvomi rôznymi spôsobmi, každopádne, veľkosť písma som zväčšila.
Na záver: Karty ešte ani zďaleka nie sú odhalené.:)A dôležité postavy určite budú mať svoje celé mená :)

Severína19.6.2017
 

No, som rada, že som mohla aspoň v niečom pomôcť.

Nech sa darí aj s ostatnými vecami.

Daliama20.6.2017
 

Ak budete román ďalej čítať, budem len rada za akékoľvek ďalšie postrehy, viem, že sa určite nevyhnem nejakých pravopisných chybám, takže pokojne ma upozornite. Ďakujem.

Daliama18.6.2017
 

No skúsme, aké máte návrhy. Ďakujem.

Severína18.6.2017
 

Pýtam sa priateľsky, či chcete poradiť, ako a kde by ste mali svoje dielo upraviť, aby získalo väčšiu čítanosť a komentáre?

Ak nie, stačí napísať presto - nie, ak áno, naopak stačí napísať - áno. A môžme sa do toho pustiť.

Upozornění správce

Napište text v rámečku do pole pod ním. V případě, že nebude správně vyplněný, mail_to_by_send

sec



Návštěvník

 

Profil autora

Daliama

O mně

 

Všechna moje díla


Mediální partneři projektu:

 

 

  • AGENTURA MÁM TALENT SPOLUPRACUJE S TĚMITO NAKLADATELSTVÍMI: Albatros Media, Alpress, Amenius, Arkus, Baronet, Beta - Dobrovský, Brána, Carpe Diem, Dobrovský, Dokořán, Egmont, Epika, Epocha, Euromedia Group, EvitaPress (SK), Grada Publishing a.s., Hejkal, Host, JaS, Jota, Ikar (SK), Koruna (SK), agentura Krigl, Lekmoty, Mladá Fronta, Moba, Monument, Nakl. 65. pole, Nava, Paseka, Portál, Šulc - Švarc, Vašut, Viking, Vyšehrad


                    
  •  
  •  
  •