IKAR CZIKAR CZ

Láska na zabitie (Daliama)29.5.2017
 

0
 počet hodnocení: 0
přečtené 457, Komentáře 8

 

   Anita neobsedela doma a tak napriek tomu, že bol pondelok, usadili sa v poloprázdnej kaviarni Cafedance. Viktória nenamietala, no pri platení účtu ju pohltil nepríjemný pocit.



    „Jack a neozval. Čo tým sledoval, že nás zavolal na tú diskotéku? Sľúbil mi, že sa porozpráva s jej majiteľom, ale evidentne sa na to vykašľal!“ posťažovala si.



   „Neozval sa, pretože tu nie je. Mal by sa vrátiť zajtra, tak ešte počkaj, alebo ...  Vlastne ...“ civela k dverám.



   „Čo je?“



   „Už je späť,“ oznámila. Viktória sa obzrela, no nezbadala ho. Vošiel do oddeleného salónika.



    „Veď je to jedno. Neverím, že mi chce pomôcť.  Ide mu skôr o niečo iné. Zvlášť, keď ma videl tancovať pri tej tyči.“



Anita sa rozosmiala.



   „Máš ešte priateľa, Viky?"



   „Už nie.“



   „Ako to?“



   „Neprišiel ma ani odprevadiť, keď som cestovala preč. Beriem to ako vydieranie a vydierať sa určite nenechám. Okrem toho sa mi doteraz ani neozval.“



   „Akože sa volal?“



   „Už si nespomínam!“ odpovedala zatrpknuto.



   „Páči sa ti Jack?“ nadhodila.



   „Žartuješ Anita? Nie!“ pootvorila pusu údivom.



   „Prečo?“



   „No lebo ...“ nedokázala na jej otázku odpovedať a tak sa rýchlo pokúsila získať čas. „O čo ti ide?“



   „O nič! Ja len tak! Jack by ti mohol byť veľmi nápomocný!“



   „Neviem, či ti správne rozumiem. Môžeš mi to vysvetliť?“



   „Pozri Viky, neber to ako tragédiu, ale môj priateľ sa môže hocikedy vrátiť a...“



   „Rozumiem,“ povzdychla. Toto bola rana pod pás a vlastne tragédia. Sotva prišla, nemá prácu a ani najmenšiu chuť vrátiť sa k svojej macoche. Tešila sa, že konečne odchádza z domu, ale asi Anite nemala tak veľmi veriť. Napokon ostane na ulici a bez práce.



   „Viky, vieš že by som ťa na ulicu nevyhodila, ale ak môj priateľ príde ...“



   „Tak sa ja vrátim domov!“ dodala Viktória.



   „To predsa nechceš,“ poznamenala Anita a pozrela k baru. Aj Viktória uprela zrak k Jackovi, ktorý tam stál. Hľadela priamo do jeho očí, ako keby chcela všetku svoju zlosť vykričať pohľadom.



   „Pôjdem ešte po džús. Dáš si aj Ty?“



Viktória iba pokrútila hlavou a uškrnula sa. Bolo jej jasné, že sa ide porozprávať s Jackom.



 



   „Stalo sa jej niečo?“



   „Stále nemá prácu a o chvíľu možno aj ubytovanie.“



   „Potrebujem, aby mi niekto aspoň dvakrát v týždni upratal v mojom byte. Dám jej peniaze na ruku,“ nadhodil Jack.



   „Nevezme to.“



   „Prečo?“



   „U teba? V byte? Jack ... videl si ju tancovať pri tyči. Vieš, čo všetko si namýšľa? Naviac, očakávala, že jej dohodneš prácu u Michaela. Je nahnevaná na mňa, aj na teba.“



   „Tak jej nehovor, že je to u mňa. Niečo si vymysli.“



Anita zaváhala. „Dobre, zajtra jej to poviem a dám ti vedieť.“



   „Povedz jej to dnes,“ dodal, keď už bola na odchode.



   Viktóriu zožierala zvedavosť, no hrdosť jej  nedovolila  vypytovať sa. Ak Anita chce, nech sama začne. Nezačala, pretože k ich stolu prišla jej kamarátka a Viktória to využila. Pod zámienkou, že sa necíti dobre požiadala Anitu o kľúče od bytu. 



   „Prosím ťa, nechoď peši, aby sa ti niečo nestalo.“



   Viktória prikývla, no nemala v pláne nasadnúť do taxíka, ktorý ju o päť minút vyloží pred prázdnym malým Anitiným bytom. Naviac, žiadny taxík na parkovisku nestál a tak chvíľu prešľapovala na mieste a zvažovala možnosti. Pozerala do diaľky osvetlených ulíc, keď sa z nenazdajky pred ňou objavil Jack.



   „Odveziem ťa?“ ponúkol sa a jemne sa usmial. Skúmavo si ju pritom prezeral.



   „Nie, ďakujem!“ odpovedala a vykročila do tmy. Zachytil ju za rameno.



   „Môže sa ti niečo cestou stať. Je už veľmi neskoro.“



   „Aj v tvojom aute sa mi môže niečo stať!“



Rozosmial sa. „Tak to je fakt.“



Vykročila smerom k centru mesta a Jack išiel pomaly za ňou. Mlčky nasledoval jej kroky. Po pár metroch zastala.



   „Čo chceš?!“ skríkla rozrušene.



   „Odveziem ťa,“ zopakoval mäkko, pokojne. Bola rozkošná s tým hnevom v očiach, ktorý určite iba hrala. Nemohol sa vynadívať.



   „Vezmem si taxík!“ oponovala.



   „Žiaden tu nie je.“



   „Tak si nejaký zavolám, alebo počkám!“  hádala sa.



Jack vytrvalo hľadel do jej krásnych očí, kým rezignovane nesklopila zrak. Ukázal rukou smerom k svojmu autu a odprevadil ju.



Cestou  neprehovorili ani slovo. Jack preto, lebo nemohol uveriť  tomu, že ju má naozaj v aute a môže ju odviezť kamkoľvek sa mu zažiada a Viktória preto, lebo sa jej hlavou preháňali najrôznejšie scenáre. Žiaden z nich sa však nestal skutočnosťou. Jack zastavil autom priamo pred vchodom paneláku a vypol motor.



   „Bolelo to?“ spýtal sa s úsmevom. Namiesto odpovede poďakovala a pokúsila sa otvoriť dvere.



   „Usmej sa,“ žmurkol a vystúpil. Než ona konečne otvorila, on k nej naťahoval svoju ruku a čakal. Vďačne sa chytila jeho teplej dlane a pocítila chvenie v žalúdku.  Zatúžila po objatí. Cítila sa zle a chcela, aby jej niekto povedal, že všetko bude v poriadku. Neprečítal jej myšlienky a tak po pozdrave rýchlo odkráčala.



Anita sa vrátila domov krátko po nej.



   „Asi by som ti mala nechať urobiť druhé kľúče od bytu. Uvedomila som si, že možno už budeš spať, kým prídem, tak som sa poponáhľala,“ hovorila, ale Viktória neprejavila žiaden záujem.



   „Prišla si taxíkom?“ pokúsila sa rozbehnúť rozhovor.



   „Nie, Jack ma priviezol,“ ledabolo odvetila a vôbec si nevšimla, ako Anita zalapala po dychu.



   „Čo to vravíš?“ vyplesla.



   „Prečo?“ spozornela.



   „Rozprávali ste sa o práci?“ chvela sa vzrušením a nedočkavosťou.



   „Nie!“ odvrkla.



Anita si Viktóriu chvíľu premeriavala a potom sa schuti rozosmiala.    „Nemôžem tomu uveriť!“ zajasala.



   „Šibe ti?“ civela Viktória a vyvaľovala na Anitu oči.



   „Tomuto neuveríš, ale počúvaj veľmi pozorne. Jack Vanko nikdy – nikoho – svojím – luxusným – autom - nevozí. Nikdy!“ zdôrazňovala so zdvihnutým ukazovákom. Teraz si Viktória premeriavala Anitu, až kývla plecami so slovami: „No a?“



   „Nechápeš, Viky? Jeho auto je ako jeho cenný poklad,“ rozprávala nadšene, rozhadzujúc rukami. „Nikdy v ňom nesedel nikto okrem neho. Nevozí v ňom ani svojich priateľov, už vôbec nie len tak hocikoho, kto práve potrebuje niekam odviezť. Rozumieš?“ mlela.



   „Žaneta by vyskočila z kože, keby to videla.“



   „Žaneta? Kto je Žaneta?“



   „Jedna baba z klubu, ktorá je doňho buchnutá. Bola by schopná kľaknúť pred ním aj na kolená, len aby ju niekam zaviezol alebo sa jej venoval aspoň pohľadom. Keď sa o to pokúšala naposledy, Jack zodvihol telefón a zavolal jej taxík. Dokonca si spomínam na situáciu, keď sa takto viezla jedna baba taxíkom a on svojím autom na to isté miesto. Chápeš?“



   „Nie, nechápem! Určite nie je normálny, keď robí takéto veci. Navyše, ty nie si stále za jeho chrbtom, aby si vedela, či je to skutočne tak,“ odbila ju znechutene, ale Anita sa naďalej vytešovala. Hľadela na Viktóriu nadšene, akoby práve spoločne vyhrali jackpot v lotérii.



 



   Ráno si privstala Viktória, aby nachystala raňajky. Anita vošla do kuchyne s mobilom pri uchu a presvedčivo telefonovala, hoci na druhom konci linky nemala nikoho. Keď zložila, povzbudivo pozrela na Viktóriu. 



   „Myslím, že pre teba budem mať prácu,“ zahlásila. „Nie je to bohvie čo, ale kým nenájdeme niečo iné, mohla by si to zobrať.“



Viktória sa razom zobudila. „O čo ide?“



   „Práve mi volal jeden priateľ. Pýtal sa, či by som nemohla dvakrát v týždni upratať v jeho byte. Chodieva tam iba prespávať, celý deň je preč. Navrhla som mu, že popremýšľam, takže ak to chceš zobrať, dohodnem sa s ním. Istotne ti zaplatí na ruku.“



   „Dobre! Prečo nie,“ súhlasila neisto.



Anite klamstvo rozbúšilo srdce, no elegantne to skrývala. Najedla sa a ponáhľala do práce. Jack bude mať určite radosť a tak vytočila jeho číslo hneď ako vystúpila z autobusu. Rýchlo však zložila, keď zbadala pred klubom jeho auto.



Prišiel jej otvoriť.



   „Budeš sa tešiť!“ zaspievala. „Viktória to vezme!“



   „Tak to je fajn!“ pousmial sa, ale zdržal sa v prejave svojich emócii. Mal čo robiť, aby dokázal zvládnuť všetok ten nával túžby, ktorý cítil pri pohľade na to úchvatné dievča. Ešte aj jej meno zaznelo z Anitiných úst tak krásne, že mu rozbúchalo srdce.



   „Čo ďalej, Jack? Klamala som. Nevie, že ide o teba.“



   „Rozumiem. Dám ti kľúče, pôjdeš tam s ňou. Povedz, že sme dobrí priatelia, že ti dôverujem a bla bla. Iste vieš, ako na to.“



   „Neviem, či nebude pochybovať,“ zneistela.



Jack sa zhlboka nadýchol. „Anita pomôž mi s tým. Nemám pre ňu momentálne inú prácu a nechcem, aby odišla z mesta.“



   „Naozaj si ju včera priviezol domov?“



Jack s odpoveďou zaváhal. Pozeral na Anitu a zvažoval, čo môže povedať.



   „Nechaj si to pre seba, prosím. Dobre ma poznáš a určite vieš, čo to znamená, ak som to urobil.“



Áno, vedela to veľmi dobre. Nemusel jej nahlas hovoriť, ako sa zamiloval. Prikývla a pousmiala sa.



   „Tak dobre a čo peniaze? Určite sa bude na to pýtať.“



   „Nech príde v pondelok a vo štvrtok na štyri hodiny. To bude stačiť. Štyridsať eur na deň.“



   „Čo?!“ vyplesla Anita. Bolo to viac než dosť za takúto prácu.



   „Tak, ako hovorím. Peniaze jej budeš nosiť ty. Musím už ísť. Spolieham sa na teba a ... ďakujem.“



 



 



 



   Z práce sa Anita ponáhľala domov a keď vstúpila do bytu, prekvapene sa poobzerala..



   „Nudila som sa, tak som tu trochu upratala,“ vysvetlila Viktória.



   „Skúšala si ako budeš upratovať v byte môjho kámoša?“



   „Hovorila si s ním?“



   „Keby len to, zlatko. Obleč sa! Hneď teraz tam pôjdeme.“



   „Stretneme sa s ním?“



   „Nie. Nemá čas. Dal mi kľúče, aby som ti ukázala byt a hneď vo štvrtok môžeš začať.“



   „Anita, to sa mi nepáči. Ako mi chce zaplatiť, keď nemá čas? A čo ak tam niekedy bude, keď prídem upratať? Neviem, kto to je, nikdy som ho nevidela,“ mátali ju pochybnosti.



   „Viky, prečo mi neveríš? Určite ti zaplatí! Viem to! Ja som záruka. Dobre?“



Viktória neveriacky krútila hlavou.



   „Tak dobre. Poďme tam. Ale nepáči sa mi to,“ zopakovala.



Anita prevracala očami. Viktóriina nedôvera ju začínala poriadne hnevať.



 



   Pomaly vstúpili a prezreli si všetky izby. Anita sa iba modlila, aby sa niekde neobjavila pošta s Jackovým menom. Prach, špinavé popolníky, neumyté zaschnuté poháre a šálky od kávy sa povaľovali takmer na všetkých stoloch a stolíkoch.



   „No, asi tu už dosť dlho nikto neupratoval,“ poznamenala Anita.



   „Čo ak povie, že som mu niečo ukradla?“



   „Ak by mal také pochybnosti, asi by si najal upratovací servis, alebo by si upratal sám. Viky prestaň už! Ber, alebo nechaj!“ vybuchla Anita. Mala už tejto Viktóriinej nálady plné zuby.



   „Vlastne by som mohla upratať aj teraz,“ nadhodila.



   „Tomu sa vyhýbaj! Ak vie, že sa tu vo štvrtok a v pondelok dopoludnia bude upratovať, tak sem nepríde. Príde sem, keď bude vedieť, že už si preč. Takže až zajtra!“ vystríhala ju!



   „Má aj meno ten tvoj kámoš? Nemá ani menovku na dverách.“



Anita zabudla dýchať.



   „Dobre, takže predstavenie máme za sebou a teraz môžeme ísť niekam na kávu alebo na nákupy. Čo povieš?“ mrkla a rázne vykročila k dverám. Viktórii bolo jasné, že jej Anita iba nechce odpovedať, bola však natoľko nahnevaná, že sa neodvážila položiť jej túto otázku po druhýkrát. Istotne by sa pohádali a napokon by to pre ňu nemuselo dopadnúť dobre.



 



 



   Ráno sprevádzali Viktóriu príjemné slnečné lúče, ale aj obavy. Čoraz viac o Anite pochybovala a ostávalo iba veriť, že ju do ničoho nenamočí. Pomaly odomkla a ticho vstúpila. Skontrolovala všetky izby, či v nich nikto nie je a vrátila sa zamknúť. Až potom sa pustila do práce. Vyzeralo to tam ako po párty. Mala čo robiť, aby všetko stihla upratať. Štyri hodiny ubehli naozaj rýchlo a hlad ju napokon prinútil dať si niekde aspoň teplú polievku. Prebehla cez cestu a vošla do reštaurácie Cafedance. Bola najbližšie.



   Posadila sa za prvý voľný stôl a nazrela do jedálneho lístka. Keď jej pohľad skĺzol k menám majiteľa a zodpovedného vedúceho, pousmiala sa.  Jack Vanko.



   Jack sedel na opačnom konci reštaurácie za svojím stolom, ale Viktóriin úsmev zachytil. Srdce sa mu rozbúšilo, už keď ju videl vchádzať a teraz z nej nemohol odtrhnúť zrak. Zatvorila jedálniček a položila ho decentne na stôl. Poponáhľal sa k nej.



   „Čo to bude, madam?“ zahral sa na čašníka a pobavene sa usmieval. Zodvihla k nemu zrak, ale nedokázala vydať hlásku.



   „Smiem si prisadnúť?“ pokračoval a odsunul si stoličku.



Prišla čašníčka, ale Viktória stále nedokázala zo zovretého hrdla nič vydolovať. Predstava, že by mala jesť spoločne s týmto mužom bola nereálna. Ešte by sa udusila.



   „Budeš niečo jesť?“ spýtal sa láskavo. Ruky sa jej potili a hlas jej nadobro rezignoval. Ako mu má povedať, že si nepraje, aby tu sedel?



   „Prines jej to čo mne,“ objednal Jack napokon a chvíľu ju pozoroval.



   „Si stále taká smutná? Alebo to nie je smútok? Strach? Neistota? Hm?“



Konečne sa nadýchla a nabrala odvahu prehovoriť.



   „V poslednej dobe sa stretávame pomerne často,“ nadhodila.



   „Ja mám z toho radosť. Ty nie?“



   „Neviem, čo si mám o tom myslieť.“



   „Hlavne si nič nenamýšľaj. Mrzelo by ma to,“ poznamenal mäkko.



Usmiala sa. „Ďakujem, že si ma vtedy priviezol domov. Počula som, že nemáš vo zvyku kdekoho vyvážať, takže by som si to asi mala vážiť.“



Jack ostal zaskočený. Zrazu sa neusmieval, pretože bojoval so slovami, ktoré sa predierali z jeho hrdla. Teba by som odviezol aj na kraj sveta, alebo do raja, či do neba, ak by si chcela.



   „Je to pravda, že svojím autom nikoho nevozíš?“ pozrela na neho.



   „Áno, je,“ pristal a ich pohľady sa stretli. Tých pár sekúnd nedokázal dýchať. Ako keby mu pozerala priamo do srdca. Má také nádherné oči ... A úsmev? Kiež by sa usmievala stále.



Vyrušila ich čašníčka a Viktória s údivom pozerala na tanier pred sebou. To všetko sotva zvládne zjesť. Množstvo zeleniny a mäsa. Civela do taniera, ako keby toľko jedla pohromade nikdy nevidela.



   „Dobrú chuť, Viktória!“ zaželal jej kladúc znovu dôraz na jej meno.



   „Dobrú chuť aj tebe, Jack!“ usmiala sa.



   Jedla pomaly a opatrne narábala príborom, aby nevyrobila nejaký trapas. Aj tak jej jedlo išlo dolu hrdlom veľmi ťažko. Všimla si, že Jack pozerá viac na ňu, než do taniera. Bolo jej jasné o čo sa snaží a tak aj ona občas zodvihla zrak, aby si ho prezrela. Tento muž ju balí od prvej sekundy, čo ju zbadal. Očividne je z nej mimo a určite urobí čokoľvek, aby ju dostal do postele. Musí sa mať pred ním na pozore.



Keď dojedla, zložila príbor, jemne si utrela pusu a odpila z pohára. Mala by sa poďakovať za obed a odísť, ale nechcelo sa jej. Jackov záujem jej imponoval a zároveň nevedela, čo urobiť, aby bol zjavný jej záujem zaplatiť za jedlo.



   „Pôjdem už,“ povedala napokon a vybrala z kabelky peňaženku. Bola takmer prázdna.



   „Dúfam, že to s platením nemyslíš vážne. Si u mňa doma, to nevieš?“



   „Bola to len náhoda, že sme sa tu stretli. Ak by si si neprisadol, tak by som ...“



   „Viky ...!“ okríkol ju jemne a prerušil tak jej monológ. Nepokračoval ďalej, len sa na ňu uprene pozeral. Mal obrovskú chuť pobozkať ju, aby ďalej neoponovala. Keby čo i len tušila, ako pobláznila jeho  hormóny. Úplne sa strácal v pocite zaľúbenosti.



   Jeho myšlienky prerušila čašníčka, ktorá prišla po taniere. Po jej odchode Viktória vstala, poďakovala a pomaly odkráčala. Jack ju odprevadil až na parkovisko a potom ešte hodnú chvíľu pozeral, kým sa mu úplne nestratila z dohľadu.



   V kancelárii sa usadil do svojho veľkého koženého kresla, oprel hlavu dozadu a privrel viečka. Nemal chuť pracovať, či niekam chodiť. Chcel iba so zatvorenými očami premýšľať o Viktórii. Pohltila celú jeho myseľ a a obrátila naruby všetko jeho racionálne myslenie.



Práve sa skončilo jeho nekonečné čakanie na Brigitu. Uľavilo sa mu a toto rozhodnutie ho naplnilo energiou. Chce Viktóriu, a chce ju inak, ako všetky pred ňou.



 



 


hodnotit:
hodnotit
12345

 


Komentáře

Severína4.8.2017
 

Pekný podvečer, milá Daliama.

Keď sa tu objavila nová kapitola, okamžite som si ju prečítala, lebo som bola zvedavá ako pokračuje príbeh Viktórie. Už dlho sa tu neobjavila nová kapitola a pritom som rozmýšľala, kde ste sa stratili so svojim románom.

Musím povedať, že táto kapitola bola dobrá. Jasná, vecná, priamo k veci, k deju. Nič ma nezastavilo, čítalo sa to dobre, plynulo. Dokonca som si to vedela predstaviť, ako film v kine.

Len maličkosť - v slovíčku bol sa stratilo -l. Určite to nájdete, keď si to pozriete. Aj mne sa to stáva, že mi občas nejaké písmeno odbehne Boh vie kam.

Pokojne dajte ďalšiu kapitolu, som zvedavá, čo bude nasledovať.

Daliama4.8.2017
 

Ďakujem, váš komentár je povzbudivý. Rada by som pridala aj celý román naraz, ale vždy je čo opravovať a kontrolovať a to si vyžaduje čas, ktorého mám aktuálne málo. Každopádne ešte raz ďakujem. :)

Severína19.6.2017
 

Milá, Daliama. Čakala som, že sa niekto ku mne pridá a pomôže mi zhodnotiť tieto dve rozsiahle kapitoly, ktoré tu zatiaľ máte. Ale ako vidím, je to na mne.
Začnem s gramatikou. V prvej kapitole bolo pár drobných chýb, ale jedna zásadna - hrúbka v slove - ozívať sa sa píše - y. Neviem, či ste si to už opravili, ak nie bolo by to nutné urobiť, aby to neodradilo prípadných čitateľov.
Druhá kapitola. Tam bolo toho viac. Občas prehodený slovosled, zle vyskloňované slovo, na konci, predposledný odstavec vo vete boli po sebe dve a, jedno je zbytočné. Úplne na konci sa píše: Práve sa skončilo jeho nekonečné čakanie na Brigitu. Premýšľam, kto je Brigita? veď nám zatiaľ nebola predstavená. Nemalo tam byť Viktóriu? Ak nie tak sa ospravedlňujem, lebo si neviem poradiť s tým menom a zadeliť ho.
Teraz prejdem k obsahu, čo je najdôležitejšie. Budem to hodnotiť z pozície nezainteresované bežného čitateľa, ktorý si otvorí knihu a všimne si ako prvé - grafickú úpravu, ktorá je na bode mrazu. Stále hovorím, aj obal predáva, aj grafika upúta pozornosť. Nič, čo by ma zaujalo. Profil autora, je dobré vyplniť, aspoň pár vetami. Vek, povolanie, záľuby, sny a pod. Urobí to dobrý dojem. Už nehovorím o fotografii. Veď aj v knihe na obale, alebo zadnej strane je pár slov o autorovi.
Písmo: Ak sa zväčší aspoň na č.5, urobí to naozaj zázrak, ani by ste neverili. A niečo málo k tomu pridať, anotáciu, pár slov autora, čo by zaujalo, priblížilo sa k nám čitateľom. Inak je to také neosobné. ,,Tu máte, čítajte a chváľte." Hotovo. žiadna iniciatíva, zamyslenie sa snaha o zviditeľnenie, nič.
Samotný dej: V ktorom roku sa odohráva príbeh, v ktorom meste, štáte? Ako sa volá priezviskom Anita, ako Viktória? Podstatné veci a nie sú tam. Vy píšete román, nie poviedku. V románe sa netreba ponáhľať, tam treba všetko rozpísať, veď niektoré knihy majú aj 300 a viac strán. V úvode sme hneď skočili do zápletky. Takto sa píšu poviedky, lebo to je krátky literárny útvar...
V románe treba na začiatok načrtnúť vlastnosti postáv, ukázať nám ich v rôznych situáciach. Príliš rýchlo ste odhalili karty. Dobrý hráč, stále zatĺka, zavádza, než nakoniec odhalí tromfy. Po dvoch kapitolách už vieme, že Jack sa do nej zamiloval a chce ju získať a teraz sa bude o to snažiť - všemožne. Poznáme zápletku deja. Žiadne prekvapenie nás nečaká.
Jej priateľka ju v podstate zradila. Sľúbila jej, že keď k nej príde bude mať už pripravené zamestnanie aj konfortné bývanie. Nič z toho nesplnila. Sklamala ju, ja by som jej to patrične povedala, ona len tak pre seba niečo skonštatovala. A ešte jej povedala, že keď príde priateľ tak bude musieť odtiaľ odísť. Tak potom načo dávala plané sľuby? A ešte ju aj predhodila žralokovi. Mužovi s ktorým nechcela mať nič spoločné a ona to vedela. Robí za jej chrbtom komplot. To nie je skutočná priateľka.

Osoby zle postavené. Autorka sa na ne dobre nepripravila. Treba každému urobiť rodný list. Dejovú osnovu.

Dialógy slabé, detinské.

Je toho viac, nechce sa mi to všetko vypisovať. Doporučila by som si prečítať nejaké knihy o teórii písania. Veľmi pomáhajú. Ja som prešla aj literatúru pani Dočekalovej. Odporúčam. Poučné rady pre každého.

Skúste si pozrieť tu na Mt diela niektorých autorov. Teraz na hlavnej stránke nie je nič také zaujímavé, ale vojdite do archívu. Pozrite ako píše Erika Vik, má výborné poviedky, sledujte jej štýl písania. Teneli- výborne dej dramatizuje. Je v tom jednotka, Jej heslo je: napätie od začiatku do konca. Lucia Kantorková, Lenka Oharková. Výborný román. Neuveríte, keď vám poviem, že začínali ako vy a možno aj horšie. Stačilo pár rád, prečítanie si literatúry a rýchlo sa chytili. Ich čítanosť vyletela do výšin, tak isto komentáre. Ak budete mať čas, pozrite to.

Čo na záver dodať? Veľa úspechov pri opravách, trpezlivosť a hlavne je podstatné chytiť tú správnu strunu a už ju nepustiť. Tak ako Colombo. Aj ten si vždy na začiatku vytipuje svojho vraha a už sa ho drží ako kliešť.
Inak námet môže byť dobrý, len by to žiadalo viac rozpracovať dej, postavy.

Ak budete mať otázky, rada ich zodpoviem, teda až budem vedieť. Môžte mi napísať aj na mail. Tam to pokojne rozoberme do detailov. Nie som proti.

Všetko máte vo svojich rukách, len vy. Dá sa pokračovať týmto štýlom, dá sa zlepšiť, dá sa začať učiť a zdokonaľovať. Ja to robím neustále, každý deň.


Držím palce.

Daliama19.6.2017
 

Ďakujem a reagujem. Súhlasím s týmto: Ďakujem za upozornenie na anotáciu a úvod, akosi mi uniklo, že info o knihe sa zobrazuje v krátkosti - napravila som to, v prvej kapitole je aj jedno aj druhé, určite pribudne aj obal (obrázok, ak sa mi podarí ho vložiť). Hrúbku som opravila, chyby sa ešte určite nájdu, myslím si, že stopercentne bezchybne píše málokto. Dá sa to opravovať aj stokrát, vždy vám niečo unikne.
A teraz opačná strana mince: Mrzí ma, že čítate tak povrchne, potom vaša kritika a upozornenia nie sú v poriadku. Viktória má svoje priezvisko, o Brigite sa píše 3x a ... v ktorom roku sa odohráva dej? To nie je historický román. Opis postáv? Sme na začiatku. To, čo som zatiaľ uverejnila sú cca 4 normostrany.
Vlastnosti postáv? Ukázať nám ich v rôznych situáciach? Áno, určite sa k tomu dostaneme. Ako píšete, toto nie je poviedka, ale román, nemôže byť všetko obsiahnuté na 4 stranách.
Verím, že mnohé objasní úvod, ktorý som pridala, je to moja chyba, mal tam byť hneď.
Čo sa týka grafickej úpravy, bojujem s tým, systém mi to akosi nechce umožniť. Skúšala som text pridať dvomi rôznymi spôsobmi, každopádne, veľkosť písma som zväčšila.
Na záver: Karty ešte ani zďaleka nie sú odhalené.:)A dôležité postavy určite budú mať svoje celé mená :)

Severína19.6.2017
 

No, som rada, že som mohla aspoň v niečom pomôcť.

Nech sa darí aj s ostatnými vecami.

Daliama20.6.2017
 

Ak budete román ďalej čítať, budem len rada za akékoľvek ďalšie postrehy, viem, že sa určite nevyhnem nejakých pravopisných chybám, takže pokojne ma upozornite. Ďakujem.

Daliama18.6.2017
 

No skúsme, aké máte návrhy. Ďakujem.

Severína18.6.2017
 

Pýtam sa priateľsky, či chcete poradiť, ako a kde by ste mali svoje dielo upraviť, aby získalo väčšiu čítanosť a komentáre?

Ak nie, stačí napísať presto - nie, ak áno, naopak stačí napísať - áno. A môžme sa do toho pustiť.

Upozornění správce

Napište text v rámečku do pole pod ním. V případě, že nebude správně vyplněný, mail_to_by_send

sec



Návštěvník

 

Profil autora

Daliama

O mně

 

Všechna moje díla


  • Mediální partneři projektu: 
     
  • AGENTURA MÁM TALENT SPOLUPRACUJE S TĚMITO NAKLADATELSTVÍMI: Albatros Media, Alpress, Amenius, Arkus, Baronet, Beta - Dobrovský, Brána, Carpe Diem, Dobrovský, Dokořán, Egmont, Epika, Epocha, Euromedia Group, EvitaPress (SK), Grada Publishing a.s., Hejkal, Host, JaS, Jota, Ikar (SK), Koruna (SK), agentura Krigl, Lekmoty, Mladá Fronta, Moba, Monument, Nakl. 65. pole, Nava, Paseka, Portál, Šulc - Švarc, Vašut, Viking, Vyšehrad


                    
  •  
  •  
  •