IKAR CZIKAR CZ

I. Tanec modrých duší (Antónia B.)16.8.2017
 

5
 počet hodnocení: 2
přečtené 5230, Komentáře 4

 

Tanec modrých duší 18. časť

Prebral sa, bolela ho hlava a nemohol zaostriť zrak. Prvýkrát v živote, mu vadilo silné svetlo.  Zakrýval si oči a len pomaly, sa mu všetko rozjasňovalo. Ležal na veľkej posteli, s bielymi, mäkkými vankúšmi a prikrývkou.  Na sebe mal iba čierne, kožené nohavice, ani tie neboli jeho a čižmy ho tlačili. Postavil sa a obzeral okolo. Bol vo  veľkej okrúhlej  miestnosti, s hrubými vysokými stĺpmi a dvoma širokými oknami bez skiel. Dnu vial príjemný vánok, ktorý rozvieval zlaté závesy. Teplota tam bola príjemná, podobná, ako na Cethare. Nazrel  z okna a všade na vôkol, sa rozprestierali pieskové duny. Vykukol z druhej strany a v diaľke zahliadol oceán, zaliaty slnkom.



Kde to som? Prečo ma sem dovliekli? A čo to mám do čerta na sebe? V hlave mal toľko otázok, ale nikde nevidel nikoho, kto by mu ich zodpovedal. Vyliezol na okno a zoskočil do piesku. Prechádzal okolo kamenného, šesťuholníkového altánku  a nikde nikto. Ani žiadne obydlia. Mers sa zúfalo vyvalil do piesku a nevedel, čo si počať. Zostal úplne sám a nemal ani potuchy, koľko prešlo dní. Z okna budovy sa ozval známy hlas:



„Mers, vzchop sa a neváľaj sa v tom piesku!“



Prekvapene vyskočil a uvidel Heilu.



„Kde to som, kam si ma to zavliekla, čo so mnou plánuješ?“ ziapal na ňu.



„Všetko sa dozvieš, poď naspäť!“



Vyliezol na kamenný múrik a naspäť cez okno, skočil dnu. Ráznym krokom sa približoval k Heile, s nahnevanou, zvraštenou tvárou. Zdrapil ju pod krk.



„Okamžite ma vezmeš naspäť k lodi, lebo za seba neručím!“ kričal zlostne, s pevným odhodlaním, zlomiť jej väz.  Heila sa ani v jeho zovretí neprestávala usmievať.



„Mers, ak sa mi niečo stane, nikdy odtiaľto neodídeš.“



„Ale ani ty nie,“ zdôraznil.



„To by som si nebola taká istá,“ uškrnula sa. Pustil ju a vražedne sa na ňu díval. Žena preglgla a šúchala si krk.



„Čo máš v pláne?“ domáhal sa vysvetlenia, už pokojnejším tónom.



„Predala som ťa jednej kráľovnej, ktorá potrebuje mať okolo seba krásnych a mocných mužov.“



„Ty si ma predala? Ako nejakého prašivého roxa?“ Mers nemohol uveriť, čo sa mu stalo. Krútil neveriacky hlavou, držal sa za ňu a nešťastne sa zarehotal.



„O akej kráľovnej to hovoríš? O žiadnej som nikdy nepočul,“ vyzvedal neodbytne.



„To sa o chvíľu dozvieš.“



Mers sa obzeral dookola a nerozumel, odkiaľ sa tam zrazu Heila vzala. Skúšal sa premiestniť hocikam, ale zrejme mu odstránila čip. Dotkol sa pokožky za ľavým uchom, ale necítil nič.



„Ako si sem prišla?“ opýtal sa.



„Už sa chceš so mnou rozprávať?“



„Skúsim to,“ riekol a nasilu sa usmial. Podišla k nemu celkom blízko a pohladila ho po tvári, ruka jej skĺzla nižšie. Rozžiarila sa a obťažovala ho svojou nevábnou energiou. Mers  zamračene tŕpol, pokým prestane dotierať. Hladila mu hruď, brucho a keď sa ho chcela dotknúť tam, zdrapil jej ruku. 



„Hovorila si o rozprávaní, nie o obchytkávaní.“



Odrazu sa vedľa altánku vznášal disk.



„No... priprav sa na cestu! O chvíľu sa všetko dozvieš,“ prikázala mu, ale bolo jej za ním aj ľúto. Mers vykukol z okna a naraz sa ocitol vo vnútri disku, podobnému tomu, v ktorom priletel. Jeho paže zvierali ruky mocných, svalnatých mužov. Neboli až takí vysokí ako on, ale dosť mocní na to, aby ho udržali. Na tele mali čierne, tenké, roztiahnuté tielko a kožené, čierne ,obtiahnuté nohavice, ako on. Po chvíli letu, sa premiestnili na nádvorie akéhosi paláca, aký Mers ešte nevidel. Samé vežičky a kopule. Vošli do obrovskej vyzdobenej sály, s lesklou podlahou z čiernobieleho kameňa. Cez vysoké kamenné stĺpy sa v diaľke ligotal  modrý oceán. Bolo to nádherné miesto, s kvetmi v každom rohu a vysokým vyklenutým stropom, zdobeným  aurumíniom. Po stenách viseli maľby nahých, mužských tiel a na podstavcoch aurumíniové sošky, tiež mužské.



Viedli ho cez sálu, do inej miestnosti, oveľa menšej a tmavšej. Len s jedným oknom a hrubými smaragdovo zelenými závesmi. Na veľkej stene, sa vynímali a žiarili  ovládacie panely a počítače. Muži zastali v strede miestnosti a otvorili sa dvere. Vstúpila dnu krásna žena s tmavými vlasmi, v dlhých, zlatých, šatách a  odhaleným chrbtom. Pôvabná žena v tenučkom odeve podišla k Mersovi a obzerala si ho. Nemohol pochopiť, ako niekto tak nežne pôsobiaci, dokáže trápiť ľudí.



„Tak ty si ten, z ktorého sa Heile podlamujú nohy?  Musím uznať, že si naozaj pôsobivý,“ rozplývala sa žena a už si predstavovala Mersa, vo svojej náruči. Odvrátil zlostne zrak a obzeral si počítače. Mohol by som z nich odoslať Adronovi správu, keby sa mi podarilo nejako ujsť. Špekuloval. Ani vo sne by mu nenapadlo, že by sa mohol niekedy ocitnúť v takejto ponižujúcej situácii. Ak sa ešte niekedy dostanem na Cetharu, Cris si to poriadne odskáče, pomyslel si.



„Čo odo mňa chceš?“ opýtal sa nervózne. Jeden muž ho silno tresol do chrbta a stlačili ho k zemi, na kolená.



„Odpoviem ti, keď si taký nedočkavý. Budeš mi slúžiť, keď budeš pripravený,“ ladným pohybom ruky, ovešanej zlatými náramkami mu zdvihla bradu  a chlípne sa mu pozerala do očí. Jeho divoký pohľad  a tá jeho neskrotná živočíšnosť ju rozpaľovali.



„Slúžiť? A to len tak, pripravuješ mužov o slobodu?“



„Tu muži nepotrebujú slobodu. Potrebujú pevnú ženskú ruku a disciplínu,“ odtiahla sa a zlostne sa otočila. Mersovi sa robilo zle, z tejto akože kráľovnej, ktorá si myslela, že spasí každého muža.



„Odveďte ho a pripravte na večer!“ rozkázala mužom, ktorí ju poslúchali, ako psy.



 



Adron už šesť dní rozmýšľal nad Mersovou cestou a dúfal, že sa o dva dni vráti. Nemohol kvôli nemu ani spať. Nerozumel, prečo Cris trval na tom, aby na cestu išiel iba Mers. Zašiel do haly a hľadal záznam o ceste na Iados. Prezeral sklenenú tabuľu, celý večer sa od nej nepohol, ale nenašiel vôbec nič. Zamračene sedel  a hľadal po miestnosti niekoho, koho by sa na to mohol opýtať. Práve prichádzal Veran. Adron vstal a pozdravil sa mu.



„Veran, vieš niečo o lodi, ktorá odišla na Iados?“ vypytoval sa namosúrene.



„Čože? Veď tam už dávno neposielame lode.“



Adronovi stuhla krv v žilách od zlosti.



„Pred šiestimi dňami, tam odletela naša nová loď so zásobami a riadil ju Mers,“ trval na svojom nahnevane. 



„Adron, to nie, veď naša loď je stále v hangári. Práve odtiaľ idem,“ vyviedol ho z omylu Veran.



„Čo sa to tu  deje?“ zreval zúfalo  škrabajúc si hlavu.



„Veran pomôž mi, Mersa asi uniesli. Musíme ísť okamžite na Iados, pokým nebude neskoro!“



 



Mersa šikovali pozlátenými chodbami, do kráľovniných komnát.



„Prečo tú ženu poslúchate? Čo vám za to dáva?“ vypytoval sa mužov, ale neodpovedali. Náhle jeden muž povolil Mersovi ruku, on využil jeho nepozornosť  a vytrhol sa im. Silou svojej mysle ich oboch od seba odhodil, leteli vzduchom tri metre a bolestne dopadli na podlahu. Mers sa rozbehol naspäť, odkiaľ prišiel, ponáhľal sa do počítačovej miestnosti, zistiť aspoň kde sa nachádzal. Konečne sa tam ocitol a letmo vnímal, že muži  mu boli v pätách.  Zabuchol mohutné dvere a mysľou ich držal zavreté, pokým hľadal v počítači informácie. Zistil, že sa nachádzal stále na Iadose, ale na úplne opačnej strane, v neobývanej oblasti kam nikto nechodil. Pokúšal sa poslať správu Adronovi na loď. Zadával  čo najrýchlejšie znaky, ale už nemal síl, udržovať dvere zatvorené. Potil sa a tvár mal zvraštenú, v poslednej chvíli správu odoslal a vtom sa roztvorili dvere. Objavila sa  v nich tá žena a v rukách držala nejakú tenkú, polmetrovú, čiernu tyč. Ráznym krokom sa približovala k Mersovi a chcela sa ho dotknúť tou tyčou. „Tak tebe sa zachcelo utekať?“ pousmiala sa.



„Mňa nedostaneš!“ riekol zadychčane, uhol sa, chcel jej tyč vytrhnúť z rúk, ale náhle ho zasiahol silný prúd elektrickej energie, z tej tyče. Cez jeho telo prebehla neznesiteľná bolesť a omdlel. O pár minút precitol, muži ho vliekli nekonečnými chodbami a znova sa pokúšal ujsť. Zo všetkých síl, sa mu podarilo vyšmyknúť sa mužom a celou silou jednému vrazil do brucha. Ten sa skrčil od bolesti a druhý muž sa ho snažil odzadu udrieť, ale Mers sa šikovne uhol. Muži to už chvíľami vzdávali, no viac sa báli kráľovninho hnevu. Pocítili silu Mersových paží, ktoré im uštedrovali ranu za ranou, ale len  do vtedy, pokým ho znova odzadu zasiahol elektrický prúd. Zamdlel a tlmene počul, kráľovnú kričať na mužov, akí sú neschopní a nevedia si poradiť s jedným chlapom. 



„Pozbierajte sa  a odveďte ho k ostatným!“ ziapala na nich. Muži celí dobití a unavení, ledva Mersa dovliekli, do nejakej pivnice a hodili ho na podlahu. Boli v nej ešte šiesti muži, ktorí čakali na svoj osud. Mers sa konečne prebral a  bolelo ho celé telo. Snažil sa vstať, ale krútila sa mu hlava. Jeden z mužov mu pomohol.



„Som Josar.“



„Mers,“ odvetil nahnevane. Boli to všetko silní  a pekní muži.



„Počuj Josar, čo tá žena chce?“



„Iba rozkoš. Nič iné ju nezaujíma. Je to pre ňu, ako droga.“



„Už si tu dlho?“



„Pár mesiacov.“



„A to iba tak, jej vyhovieš?“



„Nemám inú možnosť. Veľa mužov dala odstrániť, keď sa jej znepáčili.“



„Musíme ujsť!“



„Odtiaľto je nemožné ujsť.“



„Nič nie je nemožné,“ rozčúlil sa Mers.



Pár hodín odpočíval, sediac s hlavou v dlaniach a v myšlienkach bol s ňou. Moja malá, ako sa k tebe dostanem?



Znova prišli muži a len čo sa priblížili k Mersovi, zasiahli ho tou tyčou, aby nevzdoroval. Odpadol a brali ho preč. Dovliekli ho do krásnej, veľkej, slnkom zaliatej izby s priestrannou terasou s kvetmi a výhľadom na oceán. V jej strede bola veľká  posteľ, vystlaná zlatými prikrývkami a vankúšmi. Muži hodili Mersa na posteľ a odišli. Okolo neho sa zhŕkli štyri ženy, vyzliekli ho  a pripútali. Hladili ho svojou energiou, aby sa prebral a pripravil na stretnutie s kráľovnou.



 



Adron s Veranom v cestovateľskej lodi, sa nadsvetelnou rýchlosťou, približovali k Iadosu. Nervózne  a nedočkavo vyzerali cez priezor do vesmíru, do palubných počítačov a znenazdajky im prišla správa, z neznámeho zdroja. Adron ju prečítal:



„Som na druhej strane Iad...“ to bolo všetko, čo Mers stihol napísať.



„Ja som to vedel, že ho uniesli,“ zreval Adron a trieskal do stien.



„Upokoj sa, za chvíľu sme tam!“ tíšil ho Veran.



„Som pokojný,“ znova tresol do steny. Veran zatiaľ zisťoval, odkiaľ presne prišla tá správa.



 



Mers sa prebral a všetko ho bolelo. Ležal na posteli s vyviazanými rukami a nohami. Zistil, že bol nahý a rozkrok mal prikrytý len tenkou látkou. Zúrivo sa mykal a  snažil sa oslobodiť z pút. Čo sa to deje? bože...



Vtom vošla do izby tá žena. V ruke mala elektrickú  tyč a usmievala sa. Slúžky odišli a žena sa s očakávaním približovala k Mersovi. Na tele mala len ozdobnú zlatú podprsenku, tenké nohavičky a s tou tyčou pôsobila, ako krotiteľka divej zveri.



„Čo je toto za zvrátenosť, baví ťa trýzniť mužov?“ osopil sa na ňu zlostne. Sadla si k nemu a rukou ho hladila po hrudi, s blaženým výrazom v tvári.



„Keď budeš ku mne milý, odopnem ti ruky, ale ak neurobíš, čo chcem, táto vecička si s tebou poradí,“ vyhrážala sa.



„Toho sa nikdy nedočkáš.“ Mers sa pokúšal odsotiť ju svojou mysľou, ale po tom elektrickom šoku, sa mu to nepodarilo, akoby mal zablokovanú myseľ. To sa mi snáď iba zdá, vzdychol si bezradne.



„To uvidíme,“ odsekla. Sadla si na neho obkročmo a naraz ho obliala  svojou silnou energiou, keď zacítila jeho mužnosť medzi svojimi stehnami. Mersa skrútilo od prívalu energie, ale odolával a stále nedal najavo, svoje pocity. Tváril sa mimoriadne chladne. Nahnevane hľadel na ženu, ktorá sa oddávala potešeniu z jeho tela.



Mers ju privádzal  do mdlôb, keď na ňom sedela, ale z neho nevyšiel ani záblesk svetla a žena sa rozzúrila. Postavila sa vedľa postele a tyč mu zlostne priložila k ľavému boku. Cez Mersa prebehol elektrický výboj a znova omdlel.



„Tak vidíš, že si s tebou poradím,“ vrčala mu pri uchu a šmátrala mu rukami po celom tele. Chlípne sa mu prisala na jeho nádherné pery, až sa z nich rozžiarila. Nedokázala prestať ich vysávať, no v zápätí sa zamračila a odišla z izby. Slúžky sa vrátili a preberali ho. Vlhkou handričkou mu utierali spotené čelo a hladili ho svojou nežnou energiou, aby sa prebral.



„Aira, Aira moja, si pri mne...“ zazdalo sa mu v mrákotách, keď cítil príjemnú energiu. Otvoril oči a strhlo ho.



„Neboj sa, mi ti neublížime,“ prihovorila sa mu jedna dievčina.



„Pusti ma, pomôžem ti sa odtiaľto dostať!“ prehováral ju. Ona sa len usmiala a zase odišli.



„Tak, rozmyslel si si to?“ pýtala sa ho kráľovná, približujúc sa. Mers mlčal a odvrátil zrak. „Takého tvrdohlavého a odolného muža, som tu ešte nemala. S tebou zažiť rozkoš, musí byť úchvatný zážitok,“ rozplývala sa.



„Už sa teším, ako ma budeš prosiť, aby som do teba vnikla.“  



Mers ju nepočúval a hlavu mal otočenú do druhej strany. Prudko mu otočila tvár k sebe a s vypleštenými očami sa mu vyhrážala: „Toto je tvoja posledná šanca. Urobíš ešte jednu hlúposť a týždeň ťa nechám pripútaného bez svetla  a bez tekutín.“  To radšej umriem, pomyslel si. Mersovi búchalo srdce, ako splašené a mal sto chutí napľuť jej do tváre. Stále dúfal, že Adron zachytil jeho správu a že je na ceste k nemu.



Žena odložila tyč, hladila ho po tele, ktoré ju privádzalo do mdlôb. Ľahla si na neho, vzdychala mu blízko tváre, túžiac po jeho perách. Zdrapila ho za bradu a snažila sa ho bozkávať. Mers sa stále otáčal a bránil pred jej perami. Zrazu jej modrá energia vybuchla, dorážala do Mersa tak intenzívne, až prišiel o všetok kyslík.



Maximálne sa sústredil, aby doňho nevnikla. Už nevládal odolávať a bolestne vzdychal, pred nemravnou beštiou. Čakal, kedy sa jej energia vybije, len dúfal, že on vydrží  dlhšie. Kráľovná odrazu od neho odskočila, aby neprišla aj o posledné svetlo a veľmi sa rozčúlila. Nezmohla sa ani na slovo a vyčerpane dýchala.



Mersovi sa konečne uľavilo a tiež lapal po vzduchu.



Rozsvietená žena, zúrivo schytila tyč a cez Mersa prehnala silnú dávku elektrického  prúdu. Jeho telo sa znova skrúcalo v kŕčoch, až do bezvedomia.  



Kráľovná radšej odišla,  aby ho od zlosti nedorazila. Ako môže  tak odolávať? Ešte som to nezažila, každý muž mi, po prvej dávke elektrického prúdu podľahol. Rozmýšľala nervózne, nemohla to svojou chlipnou mysľou pochopiť.



„Veď počkaj, tretíkrát to už vzdáš“ skričala od zlosti. Slúžky sa vrátili, aby Mersa priviedli znova k vedomiu. Jednej z nich ho prišlo ľúto, uvoľnila mu nohy, tak aby si to kráľovná nevšimla a putá prikryla kusom látky.



 



Adron s Veranom práve pristáli nad Iadosom a prezerali energetické portály. Všade bol len piesok. Objavili neveľký oceán a neďaleko čnel do výšky veľký palác.



„Tu je to. Určite bude tam, nikde inde nič nie je, “ skríkol Adron. Veran pribehol k nemu a pozorovali okolie. Všade bol pokoj a  ani živej duše.



„Poďme do riadiacej miestnosti, zameriame Mersov čip!“ navrhol Adron a zmizol. O chvíľu sa vrátil.



„Našiel som ho, môžeme sa  k nemu premiestniť.“



„Adron, Mersovi ten čip určite odstránili.“



„Aspoň to skúsme!“ Adron sa nenechal odradiť a premiestnili sa na miesto odkiaľ prichádzal signál Mersovho čipu. Ocitli sa pri šesťuholníkovom altánku. Vliezli doň cez okno, ale dnu nebol nik.



„Aha, vravel som ti to.“ Veran držal v ruke nástroj, ktorý odstraňoval z tela čipy. Z neho vychádzal signál. Adron sa nazlostil a celou silou hodil nástroj o zem. Vrátili sa na loď k portálom.



„Musíme použiť portál. Skús nájsť niečo z vnútra zámku!“



Adron poštuchal pár znakov na paneli. Na portáli sa objavila veľká sála s čiernobielou podlahou.



„Môžeme tam vojsť.“ 



„To bude ale poriadne bludisko, skúsme nájsť Mersa odtiaľto, lebo tam to bude nemožné.“ Adron si uvedomil, že Veran mal pravdu. Mohol byť uväznený v hociktorej miestnosti a trvalo by im celý deň nájsť ho v tak veľkom priestore. Prehľadávali v portáloch každú miestnosť, ktorá sa objavila, ale po Mersovi ani stopy.



 



Kráľovná dúfala, že jej úchvatný zajatec sa konečne poddá a obdarí ju svojim svetlom. Šmátrala po celom jeho tele a Mers so zatvorenými očami potichu trpel. Jeho aura dostala poriadne zabrať, po tých elektrických šokoch a jeho mužná sebadôvera tiež.



Pevne stisla jeho mužnosť, snažila sa ho dohnať k výbuchu jeho energie, ale nič nepomáhalo. Mers myslel len na Airu, iba myšlienka na ňu ho držala pri vedomí. So slzami v očiach sa  snažil ženu zo seba striasť, ale nemohol sa poriadne hýbať, keď ho zaň držala. Jeho myseľ pomaly zaplavovali pocity bezmocnosti a prestával veriť, že sa odtiaľ dostane.



„Ak sa pohneš, prídeš oň,“ vyhrážala sa úchylná žena. Ešte nikdy ho nikto tak neponížil, ako táto tyranka. Odrazu si uvedomil, že jeho nohy sú voľné a z posledných síl, sa na nemravnú psychopatku nasilu usmial.



Kráľovná, pri pohľade na jeho úsmev zmäkla a uvoľnila zovretie v jeho rozkroku. Mers neváhal, jeho mocné nohy sa vymrštili k jeho väzniteľke a  silno jej stisol hruď, až jej pukali rebrá. Rukami sa snažila vymaniť zo zovretia, lapajúc po dychu, ale Mers ju nepustil, až kým neomdlela.



Konečne si vydýchol, ale obával sa, čo sa stane, až sa preberie.



Nečakane sa v miestnosti objavil Adron, aj s Veranom. Mersove oči sa rozosmiali od šťastia, keď ich uvidel.



Zhrozili sa, keď ho zbadali v takej nedôstojnej polohe a veľmi vyčerpaného. V rozkroku mu ležala zvodná žena a ledva dýchala.



„Mers bratku, konečne sme ťa našli.“ Adron mu rýchlo uvoľnil ruky. Mers sa nevládal ani posadiť a krútila sa mu hlava. „Ale vám to trvalo,“ vysúkal zo seba s úškľabkom. Adron s Veranom ho pevne podopreli a premiestnili sa na loď.



„Adron, ani si nevieš predstaviť, aký som šťastný, že si ma odtiaľ vzal,“ hovoril Mers so zraneným  a poníženým výrazom v tvári.



„Aj ja som rád. Bože, čo ti to spravili? “ nechápal, keď videl jeho zničenú tvár a zoslabnuté telo.  



„Pre boha, čo to máš na tele?“ opýtal sa ho šokovane Veran. Mers sa pozrel na svoju hruď, na ktorej sa mu červeneli  popáleniny.



„To sú stopy po elektrických výbojoch,“ povedal ešte s roztraseným hlasom.



„Tá ženská ťa teda doriadila, keď sa vrátime, mal by si zájsť za Malkom,“ dohováral mu Adron.



„Choď sa obliecť!“ prikázal mu. Mers bol ešte v šoku, z toho nechutného zážitku, celý sa chvel, pridržiaval sa steny a chcel sa premiestniť do svojej izby, ale stále bol na mieste.



„Musíš ma tam premiestniť!“ žiadal Mers  a Adron sa uškrnul.



„Vieš že ťa mám rád, ale keď si oblečený,“ zažartoval Adron. Objal ho okolo pliec, Mersa zatackalo a premiestnil sa s ním do izby.



„Si v poriadku?“ opýtal sa ho, keď zacítil, že sa stále triasol.



„Nemaj obavy, zvládnem to,“ uistil ho. Adron odišiel. Mers sa opierajúc o stenu pobral k tej pracovnej, vzal si pohár vigli a stále  sa mu chveli ruky, z tých elektrických šokov. Nalial to do seba,  bol poriadne vyprahnutý a unavený. Konečne sa mohol umyť, vošiel pod sprchu a  spustila sa naň voda. Rukou sa načiahol k stene, dotkol sa nejakého symbolu, ktorých tam bolo viac a miesto vody  sa na neho vyvalila  voňavá pena. Mohol si vybrať z rôznych typov vôní. Mal svoju obľúbenú, ktorú Aira na ňom tak milovala. Poriadne sa celý ňou drhol, akoby sa neumýval pol roka. Skoro si zodrel aj kožu. Keď cítil, že už stačilo, znova sa dotkol toho symbolu, aby penu zastavil. Potom sa blažene  oddával prúdu horúcej vody, ktorá mu z tela zmývala nielen pach tej odpornej ženy, ale aj nechutné pocity a spomienky, na ktoré už v živote nechcel myslieť. Predstavoval si Airu a spomenul si na jej náladu pred jeho odchodom. Naraz sa usmial, lebo to nebolo nič, v porovnaní s tým, čo práve zažil. Vedel, že Aira ho milovala a veľmi sa na ňu tešil. So slzami v očiach sa tváril šťastne. Predstavoval si jej krásnu tvár, jej sladkú vôňu a ten príťažlivý úsmev, od ktorého mu vrela krv v žilách.



„Mers, vylez už odtiaľ!“ okríkol ho Adron, čakajúc naň s novým čipom.



„Bože, dokedy sa musím na teba pozerať,“ zašomral, keď ešte nebol oblečený. Mers vyšiel zo sprchy  s úsmevom a vzal Adronovi z ruky pištoľ s čipom. Podišiel k zrkadlu a vpravil si čip za ľavé ucho. 



„Ďakujem Adron.“ Ten odišiel. Mers sa rýchlo ešte osušil pod horúcim vzduchom, ktorý prichádzal zo stropu, vedľa sprchy. Blažene si zdvihol tvár oproti prúdiacemu vzduchu a užíval si vytúžený pocit  slobody. Vlasy už mal suché, strapaté, ako vždy, krásne sa mu leskli a rukami si ich len trochu prehrabol. Obliekol sa a premiestnil do riadiaceho centra. Uvelebil sa takmer ležiac s rozkročenými nohami, do pohodlného kresla,  aby si  trochu oddýchol, pokým sa vrátia na Cetharu. Po ceste domov sa všetci traja rozprávali:



„Mers, čo tá žena s tebou robila?“ opýtal sa zvedavo  Adron.



„Nie čo, so mnou robila, ale o čo, sa pokúšala,“ opravil ho Mers, rukou si podoprel hlavu a vzdychol si.



„Tak, o čo sa pokúšala?“



„Nebolo to zjavné?“ odpovedal mu otázkou a napil sa z pohára, ktorý mu podal Veran.



„Aj som si to myslel. A čo si jej urobil?“



„Len som ju trochu stisol. Tú ženu by mali poslať na Mandor. Boh vie, koľkých mužov už pripravila o dôstojnosť. Videl som  šiestich, zrejme jej to bolo málo,“ hovoril znechutene.



„Nechápem, ako si sa mohol nechať uniesť?“ vysoptil zo seba Adron.



„Heila mi nečakane strelila do krku uspávaciu látku, ako nejakému prašivému roxovi. Dostala by aj teba, ver mi.“



„Čo to bolo za ženskú, ktorá ti ležala medzi nohami?“ vypytoval sa neúnavne.



„Tak to ani sám neviem, hovorila si Kráľovná a nútila mužov uspokojiť ju.“



„Aj teba dostala?“



„Radšej by som umrel, ako sa poddať nejakej, oplzlej stvore,“ prehrabol si vlasy a nervózne sa pokrútil v kresle.



„Ako si jej dokázal odolávať? Ty máš teda tuhý koreň,“ krútil Adron obdivne hlavou.  Mers si vzdychol.



„Nebolo to nič príjemné. Ak by ste prišli neskôr, neviem či by som ďalej dokázal odolávať. Tie energetické šoky, ma pripravovali o všetky sily,“ povedal so zamračeným výrazom.



„Neviem, čo tie ženy na tebe videli, celý život sa okolo teba nejaké  krútili. Mohol si mať každý deň inú a ty si bol stále sám. Nechápem ťa... nakoniec si si vybral práve, moje malé dievčatko,“ skonštatoval Adron neveriacky, akoby mu niečo vyčítal.  Mers sa riadne posadil a súhlasne dumajúc, tiež pokýval hlavou.



„Áno, uznávam, že je to čudné, ale pri iných ženách som necítil vôbec nič, žiadnu príťažlivosť. Nemôžem za to, čo cítim. Tvoja dcéra je môj život, dlho som na ňu čakal,“ vyjavil potichu a sklopil zrak.  Adron s Veranom sa usmievali  a krútili nad ním hlavou.  Adron nahodil šibalský úsmev a žmurkol na Verana.



„Vieš Mers, keby si sa o Airu zaujímal ešte na lodi, pravdepodobne, by som bol proti tomu. Asi by som ťa aj vylúčil z posádky,“ rečnil s vážnym výrazom a chcel pokračovať s nesúhlasom proti ich vzťahu, ale  Mersovi vybehli slzy a zúfalo si rukou zakryl tvár.



„No tak bratku, len som žartoval. Prepáč mi... Neviem o nikom, kto by sa k nej hodil viac ako ty,“ poťapkal ho po pleci s úsmevom a utešoval, jeho už aj tak dosť rozorvané emócie.



„Nemohol by som sa priečiť Airinmu rozhodnutiu. Ak by ťa chcela, nič by som nezmohol.“



Mersovi odľahlo, bol nesmierne rád, že mu Adron prezradil svoje pocity a zaslzenú  tvár si zaboril so vzdychom do dlaní.



„Nevedel som, že ťa to tak zoberie. Chcel som si z teba len utiahnuť. Si už v poriadku?“ chlácholil  ho a prišlo mu ho ľúto. Mers prikývol. Chvíľu bolo v miestnosti dusno a ticho.  



„Ja by som sa rád nechal znásilniť tou kráskou, ktorá ti ležala v rozkroku,“ ozval sa odrazu Veran žartovne, aby zahnal to ticho. Mersa  striaslo, keď to počul.



„Neprial by som ti takú ženu. Prečo vlastne nemáš partnerku?“ opýtal sa ho.



Veran zosmutnel.



„Mal som krásne dievča, bolo to dávno. Keď som sa vrátil zo štúdií na Rodone, našiel som ju s iným.“



„To ma mrzí,“ riekol Mers ľútostivo.



„To nič,“ odvetil.  Mers si spomenul na Narath, keby si s ňou začal, urobil by niekomu to isté. Zamyslene pokrútil hlavou.



„Veran a či na Cethare nie sú iné ženy?“ podpichol ho Adron.



„Sú, ale nechcem už zažiť sklamanie.“



„No, možno teraz zažívajú sklamanie niektoré ženy, keď o ne, nejavíš záujem,“ pousmial sa Adron. 



Veran sa zamyslel. „Už som na to starý.“



Mers sa rukou chytil za tvár, pokrútil hlavou  a zasmial sa.



„Chceš povedať, že ja som mladší? Mám mladé  dievča a konečne cítim, že žijem. Veran, nepremárni život samotou!“



„Možno máš pravdu, ale nespomínam si, že by sa o mňa nejaká zaujímala.“



Adron ho už nemohol počúvať.



„Ani sa nebudú, to len za Mersom behajú  ženy. Ty sa musíš zaujímať o ne!“ poučoval ho.



Mers sa zamyslel a chcel si predstaviť Airu, ale stále mal pred očami tú zvrhlú ženskú a jej elektrickú tyč. Znova ho striaslo.



„Čo je Mers, ešte si sa nespamätal?“



Smutne sa na Adrona pozrel a prikývol. „Bolo to tam horšie, ako na Kéroile.“



„Keď si to spomenul, zistili sme, že Cris bol zločinec. Poslal vás na Kéroilu na istú smrť, kvôli tej lodi, aby ju mohol predať. Teraz urobil to isté. Bol spriahnutý s tou ženou. Hneď sa mi nevidela,“ hovoril Adron zlostne.



„A kde je teraz Cris?“ opýtal sa Mers.



„Niekde sa schováva, ale už ho hľadajú. Skončí na Mandore  aj s tou ženou, ak sa ešte niekedy ukáže.“



Celou cestou sa rozprávali, Mersove telo si trochu odpočinulo a po pár hodinách  konečne zastali nad Cetharou.



Aira sa nedočkavo prechádzala v hale a vyčkávala na Mersa. Prešiel ôsmy deň a stále sa nevrátil. Bola už zúfalá z toľkej samoty, ešte viac schudla, zbledla a  jej aura bola ledva viditeľná. Luna ju už nedokázala presviedčať, aby si oddýchla a aby sa napila.



Aira vyšla von a  zamierila do sadu pod stromy. Tam si sadla a rozplakala sa.



Mers Adrona a Verana poprosil, aby nikomu nepovedali o jeho hroznom pobyte na Iadose. Prisľúbili mu mlčanie a miesto toho, pristúpili na verziu o pokazenej lodi. 


hodnotit:
hodnotit
12345

 


Komentáře

Antónia3.11.2017
 

Ďakujem, za príjemný komentár.

Marian3.11.2017
 

Ešte nikdy som sa s niečím takýmto nestretol. Fakt dobre vymyslené.Vedel som sa vžiť do hlavnej postavy Mersa. Už boli všetky témy opisované a prepisované, ale tento príbeh je pre mňa novinka. Idem čítať dvojku, dúfam, že bude taká dobrá ako táto. Veľa zdaru v písaní.

Antónia28.10.2017
 

Ďakujem. Som rada, že sa ti to páčilo.

Viera28.10.2017
 

Užasný príbeh. Aj keď nie som veľmi na romantiku, ale toto ma dostalo. Aj tie planéty, úplne som si vedela všetko predstaviť, akoby som tam bola tiež.K niektorým pasážam sa ešte stále vraciam, velmi dobre sa to číta. Ďakujem za zážitok.

Upozornění správce

Napište text v rámečku do pole pod ním. V případě, že nebude správně vyplněný, mail_to_by_send

sec



Návštěvník

 

Profil autora

Antónia B.

22093641_10212696418583067_145569424_n.jpg
O mně

Rada čítam a rada vymýšľam niečo nové.

 

Všechna moje díla


Mediální partneři projektu:

 

  • AGENTURA MÁM TALENT SPOLUPRACUJE S TĚMITO NAKLADATELSTVÍMI: Albatros Media, Alpress, Amenius, Arkus, Baronet, Beta - Dobrovský, Brána, Carpe Diem, Dobrovský, Dokořán, Egmont, Epika, Epocha, Euromedia Group, EvitaPress (SK), Grada Publishing a.s., Hejkal, Host, JaS, Jota, Ikar (SK), Koruna (SK), agentura Krigl, Lekmoty, Mladá Fronta, Moba, Monument, Nakl. 65. pole, Nava, Paseka, Portál, Šulc - Švarc, Vašut, Viking, Vyšehrad


                    
  •  
  •  
  •