IKAR CZIKAR CZ

II. Slzy modrých duší (Antónia B.)22.10.2017
 

5
 počet hodnocení: 2
přečtené 5556, Komentáře 0

 

Slzy modrých duší 42.časť

Luna staršia plakala v Adronovom náručí a jej stará duša to veľmi ťažko niesla.Vzal ju  do izby a všetko jej povedal, aby našla pokoj. Objímal ju na lôžku a chlácholil. „Neboj sa moja, takto to bude lepšie, keď budú tí dvaja od seba. Kael je veľmi múdry chlapec, má to dobre premyslené. Keď sa vrátime na Cetharu, možno odíde na inú planétu naozaj, aby Luna konečne našla pokoj so Zarielom.“



„Ach Adron, aj tak sa o nich bojím, Luna bude smútiť nekonečne dlho,“ vzdychla si. „Môj milovaný, ďakujem, že si mi to povedal.“



„Nemohol som sa dívať, ako sa trápiš, len ťa prosím, nikomu, nikomu nič nespomínaj, ani sa nesnaž Kaela vyhľadať, sľubuješ?“



Luna prikývla a upokojila sa. Adron sa vrátil do centra, v ktorom bolo hrobové ticho. Nikto s nikým nekomunikoval a pomaly sa porozchádzali. Adron otočil loď naspäť domov, cesta im bude trvať dosť dlho, ale o týždeň budú môcť znova použiť lebku na cestu.



 Kael sa zabýval celkom rýchlo. Bol u milých ľudí bez detí, tak boli aj radi mladšej spoločnosti a volali ho Ben. Zo svojho vrchného apartmánu mal neskutočný výhľad na celé mesto a mohol sa nerušene prechádzať po svojej terase. V jeho blízkosti sa nezdržiavali žiadne zvedavé oči, ktoré by ho mohli prezradiť. Konečne si mohol dopriať lahodné, ružové vigli, ktoré jeho telo tak postrádalo. Spomínal na Lunu smutne, ale už celkom zmierene. Bol rád, že mala pri sebe niekoho, koho dokázala milovať a len dúfal, že na ňu, čo najskôr zabudne. Započúval sa poslednýkrát do jej mysli a počul ju veľmi žialiť, opakovala jeho meno a zacítil aj hnev. Hnevala sa na neho, že opustil celú rodinu. Nakoniec v mysli hlasno vykrikovala: Nenávidím ťa Kael, nenávidím ťa...



Zopakovala to asi dvadsaťkrát a potom sa upokojila. Objala svojho Zariela a vnímala už len jeho prítomnosť. Vysielala k nemu svoje milujúce myšlienky a Kael všetko vnímal. Skoro zošalel z jej nenávistných slov voči nemu a z tých milujúcich vyznaní, ktoré predtým patrili jemu. Jej slová ho preveľmi mučili a rozhodol sa vymeniť čip, za taký, ktorý mu bude brániť počúvať Luninu myseľ. Oslovil preto Mersa, aby mu s tým pomohol.



Prišiel ho navštíviť, aj s Airou a znova sa objímali, akoby sa nevideli ďalších tristo rokov.



„Kael, tu máš svoj nový čip, nechceš si to ešte rozmyslieť? Je celkom praktické takto zavolať a pomoc je hneď na dosah, nemyslíš?“



„To áno, ale nemôžem sa prinútiť nepočúvať Luninu myseľ a to ma ničí. Nechcem ju už počúvať.“



„Tak dobre, ukáž!“ Mers mu odstránil starý čip a vpravil mu za ucho nový.



„No vyskúšaj, či ma budeš počuť.“ Mers v duchu vykrikoval jeho meno, ale Kael už nepočul nič. „Funguje to,“ povedal a vyšli mu slzy.



Aira ho objala. „Niečo pre teba mám,“ podala mu do ruky sklenenú tabuľku, ktorú mali na čiernej planéte. „To keď ti bude veľmi smutno. Luna s tým žila celých tristo rokov. Prvé dva roky od tvojej straty, si dennodenne prehrávala vaše spoločné chvíle. Len to ju držalo  pri živote. Celé dva roky sa už poznala so Zarielom, ale stále čakala na teba. Ani sa ho nedotkla. Potom na ňu pritlačil, aby sa rozhodla. Ona sa bála, že príde aj o neho, tak odvtedy sú spolu.“



Kaelovi tiekli slzy, nestíhal si ich utierať a pochopil, že nemala inú možnosť.



„Je na ňu dobrý?“ opýtal sa smutne. Aira prikývla.



„A kto je to, ten Zariel, to meno mi je povedomé?“



„Pamätáš sa, keď sme sa boli prvýkrát na lodi spolu kúpať, ešte ste boli s Džoulom malí?“



„Na to sa nedá zabudnúť.“



„Ten muž, ktorý tam vtedy bol s nami, to je Zariel. Je v mojom veku. A predstav si, aj Luna sa s ním zoznámila práve tam.“



Kael už počul dosť. „Mali by ste už ísť,“ povedal odrazu.



„Tak sa tu maj, synček, občas za tebou prídeme.“



„Radšej nie, nechcem, aby mal niekto podozrenie.“



Aire s Mersom zvieralo hruď a zmizli.



Kael ostal sám s tabuľkou v ruke, ale ešte nemal silu pozrieť si jej obsah. Odložil si ju do skrine a zamkol. Obliekol si bundu, na hlavu si natiahol kapucňu, do vrecka si strčil detektor a premiestnil sa do baru. Vypil tam tri poháre vigli s alkoholom a v poslednej chvíli sa vrátil domov. Vyvalil sa na lôžko a z opojenia zaspal.



 



Prešiel prvý mesiac, po jeho návrate na loď. Celkom bol spokojný s bývaním. Domácim pomáhal starať sa o to, aby na ich najvyššej ulici, bol stále poriadok a zalieval stromy, ktoré tam rástli. V mysli mal ticho a pokoj. Pomaly na Lunu prestal myslieť, no občas sa mu zjavovala v snoch. Ráno sa potom prebúdzal rozžiarený a unavený. Na sklenenú tabuľku v skrini celkom zabudol a jedného dňa ju objavil, keď si odtiaľ vyberal spodné prádlo. Rozmýšľal, či si mal pozrieť tristo rokov starú nahrávku, ale napokon neodolal. Kael vôbec nepocítil, že by ubehlo toľko rokov, pre neho to bolo, ako včera. Sadol si na pohovku a dotkol sa povrchu tabuľky. Objavili sa ich znaky. Nachádzalo sa  tam viac záznamov. Na prvom uvidel Lunu na čiernej planéte, kráčať smerom k lesu, kam chodili piť vodu. Bola nádherná v tých šatách, ktoré jej hneď strhával z tela, len čo si ich obliekla. Jeho srdce bilo, ako splašené a zalievali ho slzy. Aj sa usmieval, aj plakal a dotkol sa jej tváre, akoby ju chcel pohladiť. Potom uvidel seba, ale tú časť pretáčal, pokým znova uvidel ju. Stála v lese a za ňou sa pohybovali dlhé nohy toho obrovského tvora. Luna sa usmievala a žiarila šťastím. Našiel veľa ich spoločných obrázkov s grimasami. Znova všetko pretáčal a objavil video, o ktorom ani nevedel. Luna musela potajomky niekam umiestniť tabuľku v strome, v ich skrýši a natočila ich v intímnej chvíli. Videl, ako sa milovali, spomenul si na tú chvíľu, vnímal tie pocity, ktoré pri tom zažíval a rozžiaril sa. Počúval jej vzdychy, a to ho dorazilo.



„Prečo sa nám to stalo?“ skríkol bezradne a tabuľku šmaril  celou silou  zlostne o podlahu. Tabuľka sa roztrieštila na drobné kúsky, zúfalo sa do tých úlomkov vyvalil, vzlykal a zúril. Potom ľutoval, že tabuľku zničil, plakal nad ňou a zbieral každučký jej kúsok. „Prečo sa to stalo, prečo nemôžem byť šťastný? Ja už nechcem takto žiť...moja Lu...“ Celý zvyšok dňa smútil a pozostatky tabuľky si uložil do malej kryštálovej truhličky, ktorú mal na skrinke.



 



Luna sa už pomaly zmierovala s tým, že svojho Kaela v živote neuvidí. Začala sa viac starať o Zariela a všade s ním chodievala. Pomáhala mu aj v práci, kde sa občas spolu  vo  vode bláznili. Aj Zariel zažíval konečne pokojné obdobie, keď nemusel riešiť Lunine výkyvy nálad. Po práci sa rozhodli, že sa pôjdu prejsť do mesta, keď tam už dávno neboli. Premiestnili sa na rušnú ulicu, držali sa za ruky a zaľúbene sa tvárili. Blížili sa do ulice , kde bol prvý rad domčekov so stromami. Obdivovali, ako to tam bolo všetko pekne upravené a súmerné. Ulica sa točila do oblúka, nad ňou boli domčeky a  nad nimi bola ďalšia ulica s domčekmi a nad ňou ďalšia. Pochodili po všetkých uliciach a neskôr si sadli  dolu, na hlavnú promenádu k jednému stolu, aby si oddýchli. Žena im doniesla poháre so šťavou a pokojne si užívali pohodu.



Kael sa tiež vybral na chvíľu dolu, na hlave mal pre istotu kapucňu, ale pre jeho výšku bol neprehliadnuteľný. Spokojne si vykračoval a naraz mu jemne zapípal detektor. Vytiahol ho z vrecka a  niekoľko metrov od neho uvidel Lunu pri stole, aj s tým mužom. Prudko sa otočil a pomaly, tak ako prišiel, tak aj kráčal naspäť. Luna si hneď všimla vysokého muža, postavou jej pripomínal Kaela a mala chuť rozbehnúť sa za ním. Vstala a nesmelo kráčala za tým tajomným mužom, ale Zariel ju oslovil: „Luna, kam ideš?“ Obzrela sa za Zarielom, a keď sa otočila naspäť, muž tam už nebol. Kael sa premiestnil za mohutný strom a so slzami Lunu pozoroval. Videl, ako sa snažila ho zahliadnuť, pochopil, že ho asi spoznala, ale našťastie mu nevidela ani kúsok tváre, či vlasov. Držal sa oboma rukami stromu a v plači ho objímal. Hľadel na svoju jedinú lásku, ako odchádzala v objatí s iným.



 



O dva roky neskôr.



Loď s cestovateľmi  bola na ceste  domov a už  dvakrát cestovali cez neutrónovú hviezdu. No stále boli od domova dosť ďaleko, lenže už sa nemuseli náhliť. Dokonale si užívali putovanie vesmírom, ale niektorí na tej vzdialenej ceste nechali svoje srdcia.



Mers s Airou sa často bavili s novým členom rodiny. Bolo to malé dievčatko Viany a Malka. Brali ju totiž, ako svoje vnúča, aj keď vedeli, že Viana nebola Mersova dcéra. Nikdy jej to však neprezradili, aby sa netrápila. Dievčatko bolo veľmi milé s Malkovými črtami, tmavšími vláskami a volalo sa Lia. Aira s Mersom ju brávali na pekné miesta na lodi, ako keď sa starali o svojich chlapcov a spomínali pri tom na staré časy.



Jedného dňa malú Liu vzali  do horných záhrad, aby jej ukázali víly. Mers ju niesol v náručí a aj s Airou sa na nej smiali, keď na všetko ukazovala maličkým prštekom. Prechádzali popri voňavých kríkoch, stromoch a blížili sa ku obrovským kvetinovým záhonom. Všimli si, že na lavičke sedel človek s kapucňou na hlave a okolo neho sa mihali skoro všetky víly, ktoré tam žili. Sedeli mu na ramenách, na pažiach  a jedna druhú postrkovali, ktorá bude pri jeho tvári najbližšie. Obraz človeka s toľkými vílami ich fascinoval. Bolo to nádherné predstavenie a malá Lia sa nadšene smiala.



Len čo sa k človeku priblížili, víly sa rozpŕchli na všetky strany. Videli, že to bol muž, podľa postavy, ale keď sa otočil, Aira sa mu vzlykajúc vrhla do náručia.



„Kael, môj Kael, bože môj, ako veľmi mi bolo smutno,“ hladila ho po tvári a mala pocit, akoby hladila Mersa. „Kael čo tu robíš?“ opýtal sa Mers s úsmevom.



„Chodievam sem, keď mi býva smutno. A toto je kto?“ opýtal sa stŕpnuto, myslel si, že je to Lunina dcéra. Aira pochopila jeho výraz a usmiala sa.



„Neboj sa, nie je Lunina. Je  Malkova a Vianina.“



„Naozaj? Oni sú spolu? Myslel som, že Viana je s Timom,“ čudoval sa.



„Nie, s ním bola len veľmi krátko, je to dlhý príbeh.“



„A prečo ste s ňou práve vy?“



„Vieš, Viana od istej udalosti Mersa považuje sa svojho otca.“



Kael, počúval a čoraz menej rozumel tomu, čo hovorila. Malá Lia sedela na trávniku, zabávali ju víly a Mers Kaelovi mohol pokojne vyrozprávať, čo sa s ním dialo po tom, čo im pomohol ujsť od kráľovnej. Vyrozprávali mu všetko, čo sa od vtedy odohralo, a aj o Vianinom pôvode.



„Takže, ona nie je moja sestra?“



„Nie, má iný genetický kód. Jej matka bola veľmi skazená žena, možno, že ani sama nevedela, kto bol Vianin otec. Ale jej sme to nepovedali, hanbila sa za svoj pôvod a pokúsila sa o samovraždu. Nedokázal som jej po tom všetkom znova ublížiť.“



„Kael, a ty? Ako sa ti žije v tom meste? Nenašiel si si novú priateľku?“ opýtala sa Aira. Kael sa pousmial a pokrútil hlavou. „Ja si nikdy nenájdem inú, to radšej zostanem naveky sám. Žiadna žena okrem teba, nie je ako Luna. Nič necítim, keď vidím iné ženy, akoby boli predomnou zamknuté v nejakej vitríne,“ zamyslel sa.



„Ach Kael, ani nevieš, akí ste si s Mersom podobní, vo všetkom. Ani on si nedokázal nájsť inú.“



„Mami, je Luna šťastná?“ opýtal sa veľmi smutne. Aira ho objala.



„Môj drahý, netráp svoju dušu, skús pohľadať medzi dievčatami v meste, určite sa tam nájde nejaké krásne dievča, ktoré ťa bude milovať. Nerada ťa vidím takéhoto zmoreného.“



Naraz malá Lia vstala z trávnika a na rúčke priniesla Kaelovi vílu. Vystrela k nemu ruku a víla sa mu posadila do dlane. „To je pre mňa?“ opýtal sa. Lia prikývla a usmiala sa. Víla sa na Kaela zasnene pozerala, priložil si ju nežne k lícu a víla ho pohladila. Potom odletela. Lia dvíhala ku Kaelovi ruky. „Mám ťa vziať na ruky?“



„Áno,“ odpovedalo dieťa. Zdvihol si ju a pobozkal ju na líce.



„No, Kael, myslím, že o takých tisíc tristo rokov budeš mať jedno dievča isté,“ poznamenal Mers a zasmiali sa. „Ja by som takú dlhú dobu nevydržal čakať. Ako si to dokázal?“ opýtal sa Mersa obdivne.



„Tak isto, ako teraz ty, tvoja duša čaká na tú,  ktorú si vyvolila. Je to ťažké a smutné, ale nie nemožné.“



„Možno si naozaj asi počkám na Liu,“ zažartoval. Pozrel sa jej do modrých očiek a opýtal sa: „Tak čo Lia, chcela by si ma ľúbiť?“



Dievčatko ho pevne objímalo okolo krku a nadšene vykrikovalo: „Ľúbiť, ľúbiť...“



Smiali sa na nej a vracali sa pomaly smerom domov.



„Naraz Lia povedala: „Kael.“



Vyvalili na ňu oči a báli sa, aby jeho meno niekomu neprezradila.



„Lia, my dvaja sme priatelia, však?“ prihováral sa  jej Kael. Ona ho so záujmom počúvala a prikývla.



„A priatelia mávajú tajomstvá. To, že sme priatelia, bude naše tajomstvo a nikomu nesmieš o mne povedať, dobre?“



Znova prikývla.  Aira si ju vzala na ruky a Lia sa rozplakala. „Kael,“ oslovila ho a vystierala k nemu ruky. On jej položil prst na ústa. „Nezabudni na naše tajomstvo, dobre?“



Usmiala sa a zakývala mu. Zrazu zmizli a Kael ostal znova sám.



Lia, je milá, pomyslel si a spomenul si na Lunu, keď bola v Liinom veku. Stále okolo nej pobehoval, strážil ju pred Džoulom a vždy jej bol za chrbtom. Pousmial sa nad tou spomienkou a zatúžil ju znova vidieť. 


hodnotit:
hodnotit
12345

 


Komentáře

Upozornění správce

Napište text v rámečku do pole pod ním. V případě, že nebude správně vyplněný, mail_to_by_send

sec



Návštěvník

 

Profil autora

Antónia B.

20171122_141318.jpg
O mně

Raz príde deň, keď si poviem, že som zažila naozaj všetko krásne ,čo sa len tu na Zemi zažiť dá, ale neviem kedy, lebo moja duša sa rozhodla byť hľadačom týchto unikátnych chvíľ, ktorým v skratke hovoríme ŠŤASTIE

 

Všechna moje díla


Mediální partneři projektu:

 

  • AGENTURA MÁM TALENT SPOLUPRACUJE S TĚMITO NAKLADATELSTVÍMI: Albatros Media, Alpress, Amenius, Arkus, Baronet, Beta - Dobrovský, Brána, Carpe Diem, Dobrovský, Dokořán, Egmont, Epika, Epocha, Euromedia Group, EvitaPress (SK), Grada Publishing a.s., Hejkal, Host, JaS, Jota, Ikar (SK), Koruna (SK), agentura Krigl, Lekmoty, Mladá Fronta, Moba, Monument, Nakl. 65. pole, Nava, Paseka, Portál, Šulc - Švarc, Vašut, Viking, Vyšehrad


                    
  •  
  •  
  •