IKAR CZIKAR CZ

II. Slzy modrých duší (Antónia B.)22.10.2017
 

5
 počet hodnocení: 2
přečtené 3111, Komentáře 0

 

Slzy modrých duší 20.časť

O šesť mesiacov neskôr



Džoul sedel v hangári za panelom a občas spočinul pohľadom, na svojej bezduchej matke, vysedávajúcej pred výhľadom na prichádzajúce vesmírne lode. Vrátil sa z Rodony, len čo sa dozvedel tú nešťastnú správu, že jeho najbližší sa už nikdy nevrátia. Džoul sa veľmi podobal na svojho pravého otca. Dokonca bol o niečo sympatickejší, s Airinými črtami a výšku zdedil po Adronovi. Vedel všetko o svojom biologickom otcovi  a vzťahu s jeho matkou. Napriek tomu Mersa veľmi miloval, bol to jeho vzor. Jeho duša sa po ich strate uzavrela do seba a komunikoval len s Airou, Adronom a Lunou, ale len keď to vyžadovala situácia. Všetci chodili popri sebe, ako duchovia minulosti, ktorí si už nemali, čo povedať.



Týždeň po ich strate, sa Adron s Veranom a Batom vybrali na Iados, na cestovateľskej lodi. Našli len ich disky, ale po nich ani stopy. Prehľadávali aj to kráľovstvo, ako pred mnohými rokmi, ale nenašli ani jedného z nich. Vrátili sa domov s krutou správou, ktorá poznačila životy všetkých.



Aira sa pomaly, akoby strácala, jej myseľ prestávala fungovať a niekedy ju museli odnášať do izby, lebo nebola schopná pohnúť ani viečkom. Pripomínala živú mŕtvolu. Nikto nevedel, čo sa v jej vnútri odohrávalo. Nedokázal jej pomôcť ani Malk, aj keď sa veľmi snažil. Občas sa zadívala do Džoulovej tváre a zdalo sa mu, že sa smiala, akoby sa v jej zamknutej mysli odohrávali nejaké dávno prežité udalosti. No keď sa jej prihovoril, nereagovala.



Luna s Adronom sa snažili svoju dcéru utešovať pokým vládali, ale aj im už dochádzala energia. Adron sa o Lunu veľmi obával, lebo od tej nešťastnej chvíle sa tiež veľmi opúšťala, akoby už chcela navždy odísť do úrovní svetla. Mali už síce vyše osem tisíc cetharských rokov, ale na planéte žili ešte oveľa starší ľudia a boli zatiaľ dosť vitálni. Všetko záležalo na tom, ako sa cítili ich duše. V tomto prípade Lunina a Adronova duša dostali dosť zabrať a vitalita aj s radosťou ich opúšťala.



Jedného dňa sa Džoul rozhodol, navštíviť podzemné mesto, lebo tam nebol niekoľko rokov. Zašiel za Airou do izby.



„Mami, poď pôjdeme sa prejsť do mesta,“ navrhol jej citlivo. Vzal ju za ruku a ona hľadiac do jeho očí vstala a kráčala s ním. Nastúpili do slapu a stále sa na neho pozerala, akoby hľadala v pamäti. Džoul sa na ňu usmial a vtom sa v jej mysli objavil záblesk  dávnej spomienky, keď so svojim Džoulom odišla prvýkrát dolu.



„Džoul, môj Džoul...“ volala naň  a rozvzlykala sa. „Vrátil si sa, môj Džoul ty si sa vrátil, pamätáš sa keď sme tu spolu žili? Ľúbili sme sa a potom si ma navždy opustil, nemal si ma opúšťať...“ vzlykala, nemohla sa utíšiť a Džoulovi zvieralo srdce. Lenže konečne po dlhom čase Aira hovorila. 



„Mami ideme domov,“ povedal a pomáhal jej vystúpiť zo slapu. Kráčali spolu po ulici a blížili sa k ich domu. Vošli dnu a naraz Aira ožila.



„Džoul, ty už nie si v škole? Kedy si prišiel, ako sa ti vodilo?“ zavalila ho otázkami a šťastne ho objímala.



„Mami, si v poriadku?“



„Áno synček, v úplnom. Si nádherný, vyzeráš, ako tvoj otec. Som taká šťastná, že si tu,“ tešila sa ako už dávno nie. Akoby sa len teraz prebudila zo sna. Kráčali spolu hore a Aira otvorila izbu, v ktorej zažívala nádherné chvíle s Mersom. Chvíľu civela na lôžko a potom dvere zabuchla. Tvárila sa, že sa nič nestalo a pobrala sa nazrieť do každej z izieb,  spomínala na každého z nich a vrátila sa dolu.



„Džoul, ďakujem ti,“ pozrela mu do očí.



„A za čo?“



„Za to, že si ma sem vzal. Toto je môj domov. Tu sú všetci moji milovaní a konečne si tu aj ty. Viem, že ich už neuvidím, ale ich duše sú tu, určite sú tu,“ opakovala presvedčivo.



Džoulovi to prišlo ľúto a vyhŕkli mu slzy.



„Môj drahý neplač, my  musíme žiť ďalej, aby na nich nikto nezabudol.“ 



Džoul to už nemohol vydržať a rozbehol sa z domu von. Ani nevedel prečo a zamieril  k zaháňačom. Vošiel do doku, hrala tam veselá hudba, všetci postálvali v kruhu a tlieskali. V strede súperili Tim a ešte jeden pekný, blonďavý mladík. Stáli  asi tri metre od seba a pretláčali sa svojimi energiami.  Dokazovali si tým, kto oplýval mocnejším svetlom. Ich svetlá silno žiarili a medzi nimi, akoby bola neviditeľná stena. Snažili sa toho druhého vytisnúť z kruhu, vyžadovalo to obrovské úsilie. Mladí muži sa často takýmto správaním vyťahovali pred dievčatami.



Džoul sa pousmial, keď videl svojich priateľov sa zabávať, pridal sa ku nim a celkom zabudol na matku. Vyslal svoju energiu veľkou rýchlosťou medzi mužov a oboch ich  od seba odhodilo. Razom sa ocitli ležiac prekvapene na podlahe.



„Džoul, Džoul,“ kamaráti ho s radosťou vítali a tri dievčatá ostýchavo mrkali na mužnú návštevu. Bola medzi nimi aj Viana, ktorej dvoril Tim, ale ona stále myslela na Kaela. No keď jej zrak zaregistroval Džoula, jej oči zasvietili. Síce mal podobné črty, ako Tim, ale pôsobil celkom inak. Vyzeral mužnejšie a bol vyšší. Džoul podal Timovi ruku a zdvihol ho.



„Ahoj braček, som rád, že si sa vrátil. Je mi ľúto, čo sa stalo tvojej rodine,“ povedal úprimne. Poťapkali sa a posadali si na kreslá, ktoré boli v inej časti haly, aj s barovým pultom.



„Vidím ,že ste si to tu poriadne upravili,“ pochválil ich výtvor. Viana im doniesla poháre vigli a zadívala sa Džoulovi do očí.



„Chcem ti predstaviť moje dievča, to je Viana,“ hovoril šťastne Tim a stiahol si ju na kolená. Džoul jej podal ruku a pocítil jej horúce svetlo, ktoré ho okamžite rozpálilo. Viana sa zahanbila a odtiahla sa od Tima.



„Gratulujem vám, si s ňou už dlho?“ opýtal sa, keď sa vzdialila.



„No, mám ju rád, ale ona mňa nie. Myslím, že bola zaľúbená do Kaela a stále dúfala, že sa vráti. Nepovedala mi to, ale ja to viem. Stále sa o ňu snažím, ale čo narobím , keď ona ma nechce?“ mykol plecami.



„Hádam to nebude až také zlé. A už si ju aspoň pobozkal?“ vypytoval sa Džoul zvedavo.



„Či som ju pobozkal? Ona je nedotknuteľná. Len čo sa ku nej priblížim, odtiahne sa.“ „Tim, to ťa musím toho ešte veľa naučiť, pozeraj sa!“ Džoul podišiel k dievčaťu , ktoré sa bavilo s Vianou. Ku nej sa neodvážil ísť, keď ju chcel Tim, aj keď ho nesmierne priťahovala. Oslovil plavovlasú dievčinu, so sivým pohľadom. Bola celkom milá, s veľmi nežnou, skoro až detskou tvárou.



„Ahoj, prezradíš mi svoje meno?“



Dievča očervenelo. „Som Damia,“ sklopila zrak. Viana ho hltala očami a trochu závidela Damii.



„Volám sa Džoul, zatancuješ si so mnou?“



Prekvapil ju, vôbec nečakala, že by jej navrhol tanec. Chalani keď zazreli dvoriaceho Džoula, okamžite spustili pomalú hudbu a s úškrnmi sledovali jeho zvodcovské schopnosti. Tim sa postavil a nemohol uveriť vlastným očiam. On to urobil naozaj, pomyslel si.



Džoul jemne Damiu viedol v tanci, až omdlievala z jeho energie. Aj on pocítil príliv niečoho veľmi vzrušujúceho. Vtom ju pobozkal a skoro sa od nej nedokázal odpútať. Keď to urobil, všetci chalani v miestnosti zvýskli  a tlieskali. Viana sa uškŕňala a vzrušene  Džoula pozorovala. Keď sa Damii od bozku podlomili nohy, vzal ju do náručia a položil do kresla. „Ďakujem za tanec, Damia,“ pošepol jej nežne a vrátil sa za Timom. Zhŕkli sa okolo neho všetci do kruhu a častovali ho pochvalnými frázami, ale on si ich nevšímal.



„Džoul, povedz mi pravdu, čo ťa v tej škole učili?“ opýtal ho sa pobavene Tim.



„No, bol by si prekvapený. Takže teraz uchop svoje dievča, vezmi ju do náručia a pobozkaj ju! Myslím, že na to už dlho čaká,“ posmelil ho Džoul.



Damia stále sedela v kresle a nevedela sa spamätať z jeho bozku a celkove z jeho správania. Znova zaznela hudba a dvaja chlapci vzali dievčatá za ruky do tanca. Damiu zvŕtal teraz iný mladík, ale jej oči stále putovali k Džoulovi a Vianine tiež. Tim sa nechal presvedčiť a zašiel za Vianou.



„Poď si so mnou zatancovať,“ požiadal ju. Viana sa mu otočila chrbtom, nechcelo sa jej byť s ním. Tim sa nešťastne pozrel na Džoula a on ho mimikou povzbudzoval.



Tim naraz Vianu prudko otočil k sebe, privinul si ju na hruď, oblial ju svojim svetlom a pobozkal ju. Ona chvíľu sledovala svojho nápadníka s vypleštenými očami, ale keď zacítila jeho pery, pohľad jej zmäkol a objala ho okolo krku. Viac sa mu prisala na pery a rozvášnene ho zvádzala. Zrazu vypliešťal oči Tim a skoro sa neovládol. Musel sa od nej odtiahnuť a všetci sa na ňom smiali.



Džoul s úsmevom pokrútil hlavou a pozoroval vášnivé, nádherné dievča, v jeho náručí. Viana si uvedomila, že mala Tima celkom rada a nežne sa mu usmievala do očí. Tim, bol najšťastnejším mužom v miestnosti a s Vianou sa po dlhej dobe, konečne nežne objímali.



Džoul sa posadil do kresla a smutne spomínal na svojho brata a sestru. On vôbec nevedel, že sa ľúbili. Nikto mu to nepovedal a ani by mu to na um neprišlo. Damia sa oslobodila od tanca a prisadla si k nemu.



„Ty si bol študovať?“ opýtala sa ho. Prikývol, ale do reči mu nebolo.



„Prepáč Damia, nechcel som ťa zneužiť, odpusť,“ vstal a odišiel. Smutne pomaly vykračoval, so spomienkou na svojich stratených súrodencov a Damia utekala za ním.



„Džoul, môžem sa ísť s tebou prejsť?“



Prekvapene sa otočil, prišlo mu jej ľúto a usmial sa.



„Tak poď, kam by si chcela ísť?“



„Chcela by som vidieť stromy vigli na povrchu, vraj sú oveľa väčšie, ako tieto v záhradách,“ štebotala tenkým hláskom. Džoul sa na ňu zadíval a v jej očiach zahliadol čosi zvláštne, akoby ho niekam volali. Nikdy také sivé oči nevidel a na svetle pôsobili hlboko, akoby sa v nich strácal. Bez slova ju vzal za ruku, viedol ju do slapu, a na povrch. „Prečo si nikdy nebola hore?“



„Sama som sa tam neodvážila ísť a rodiča mi to neustále zakazovali.“



Zo slapu vošli do tmavej chodby, potom do haly a z haly hore schodmi von. Damia sa obzerala, akoby v živote nemala otvorené oči. Jej nadšená tvár ho zaujala. Jej plavé lesklé vlasy sa rozvievali vo vánku a zanechávali za ňou príťažlivú vôňu. Džoul sa usmieval, na okúzľujúce, nadšené dievča a naraz si uvedomil, že ten bozk, bol veľmi vzrušujúci. Nikdy nemal na dievčatá čas. Jediné dievča, ktorému sa kedy venoval, bola jeho milovaná sestra, ale na rozdiel od Kaela, ju bral skutočne len, ako sestru. Znova zosmutnel, keď si na ňu spomenul.



Damia sa rozbehla do sadu a objímala obrovské stromy. Rozplývala sa z ich majestátnosti a Džoula obdarila nádherným, širokým úsmevom. Poskakovala, smiala sa a  on si ju obzeral. Kochal sa pohľadom na ňu, zistil, že sa mu páčila. Možno ho zaujala aj viac, ako Viana, ale nemal záujem začínať si vzťah. Džoul sa veľmi bál vzťahov, nechcel už zažívať bolesť a rozhodol sa, že nikdy nebude žiadnej dvoriť. A to s Damiou ho mrzelo, ale chcel pomôcť svojmu vzdialenému bratovi.



„Džoul, aha tam je jazierko,“ výskala šťastne a máčala si v ňom ruky. Džoul nadobudol pocit, akoby bol na prechádzke so svojou mladšou sestrou a spomienky z detstva, mu zaplavovali ,myseľ.



„Môžeme sa v ňom aj kúpať?“ opýtala sa.



„Môžeme sa v ňom kúpať, ale teraz to nie je vhodné,“ zastavil  ju skôr, ako si zmyslí vliezť do vody. Damia sa zahanbila a zosmutnela.



„Prepáč Damia, ale moja duša je veľmi smutná. Nedokážem sa už z ničoho tešiť.“ Podišla k nemu a pozrela sa mu do očí.



„Nehnevaj sa, nevedela som, že si smutný.“ Tvár mu vzala do dlaní.  Džoul sa zachvel, ale vtom jej chytil ruky, hľadiac do jej tajomných očí a pomaly ju od seba odtisol. Pohladil ju po líci a kráčali naspäť. Džoul mal ruky za chrbtom a so zvesenou hlavou  premýšľal. Damia, sa kochala prostredím, ale keď videla, že on bol až príliš smutný, zastavila ho.



„Džoul, takto nemôžeš žiť,“ zavesila sa mu na krk a vnorila sa mu do úst. Vrátila mu nečakaný bozk a obliala ho svojou dráždivou energiou. On len stál, omámene sa na ňu pozeral a mocne ju uchopil. V tom opojení, objavili nádheru splynutia svojich pier  a energie okolo nich rozvievali všadeprítomný piesok. Naraz  precitol.



„Nie, to nemôžem, toto ja nemôžem,“ odtiahol sa a ťahal ju domov. Damia ešte celá rozvášnená, nechala sa s úsmevom ťahať do chodby. Keď ňou prechádzali znova sa na neho vrhla a on ju znova od seba odtisol. Nechápala prečo, ale to ju neodradilo. Nastúpili do slapu a Džoul sa bál na ňu už aj pozrieť, aby ju znova nenapadlo, ho pobozkať. Len čo sa na ňu pozrel, už ju mal na perách. Objal ju okolo pliec a pousmial sa. S úsmevom, sa mu oprela o hruď, pevne mu ju zovrela a Džoul zacítil na duši neopísateľný pokoj, až ho to omráčilo.



Toto dievča má na mňa zvláštny vplyv, pomyslel si a usmial sa. Konečne vystúpili a kráčal s ňou po ulici. Zastali pred jej domom.



„Džoul, ďakujem za krásny deň. Ešte niekedy prídeš?“ opýtala sa. Usmial sa na ňu, ale neodpovedal. Otočil sa a chcel odísť. Naraz zastal. Uvedomil si, že sa nemohol chovať tak sebecky. S úsmevom sa vrátil, pohladil ju po líci a pobozkal ju. „Dovidenia, kráska,“ pošepol.  Damia zažiarila od šťastia a Džoul s príjemným pocitom v duši, pokojne odišiel domov.



Keď vstúpil do domu, znova zažil šok. Našiel Airu v bezvedomí.



„Mami, mami prebuď sa, prosím...“ zaliali ho slzy a ľutoval, že sa nechal nahovoriť na vychádzku. 


hodnotit:
hodnotit
12345

 


Komentáře

Upozornění správce

Napište text v rámečku do pole pod ním. V případě, že nebude správně vyplněný, mail_to_by_send

sec



Návštěvník

 

Profil autora

Antónia B.

22093641_10212696418583067_145569424_n.jpg
O mně

Rada čítam a rada vymýšľam niečo nové.

 

Všechna moje díla


Mediální partneři projektu:

 

  • AGENTURA MÁM TALENT SPOLUPRACUJE S TĚMITO NAKLADATELSTVÍMI: Albatros Media, Alpress, Amenius, Arkus, Baronet, Beta - Dobrovský, Brána, Carpe Diem, Dobrovský, Dokořán, Egmont, Epika, Epocha, Euromedia Group, EvitaPress (SK), Grada Publishing a.s., Hejkal, Host, JaS, Jota, Ikar (SK), Koruna (SK), agentura Krigl, Lekmoty, Mladá Fronta, Moba, Monument, Nakl. 65. pole, Nava, Paseka, Portál, Šulc - Švarc, Vašut, Viking, Vyšehrad


                    
  •  
  •  
  •